Dňa 08.10.2019 vydala Polícia SR kontroverzné stanovisko, ktoré zverejnila na svojom Facebookovom profile, v ktorom reagovala na nedávny prípad, ktorý sa stal v Českej republike, kde bolo maloleté dieťa infikované tetanom. V tomto stanovisku Polícia SR uviedla, že v prípade odmietnutia povinného zaočkovania dieťaťa môže ísť zo strany jeho rodiča aj o trestný čin. 

„ODMIETNE RODIČ POVINNÉ OČKOVANIE PRE DIEŤA A TO NAKAZÍ OSTATNÝCH ROVESNÍKOV? MÔŽE ÍSŤ O TRESTNÝ ČIN.
Trestný zákon pozná trestný čin šírenia nákazlivej ľudskej choroby. Dopustí sa ho ten, kto úmyselne alebo z nedbanlivosti spôsobí alebo zvýši nebezpečenstvo zavlečenia, alebo rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby. Môže sa ho dopustiť dokonca aj rodič, ak by naplnil túto skutkovú podstatu trestného činu v súvislosti s nezaočkovaním dieťaťa. V takom prípade môže a dokonca je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní rodiča stíhať.“ napísala v svojom stanovisku Polícia SR. Uvedené stanovisko Polície SR okamžite a nekriticky prevzali aj niektoré médiá.

         Je skutočne právne nenáležité a ľudsky neakceptovateľné, aby Polícia SR, ktorá je štátnym orgánom s právomocami v trestnom konaní, šírila takéto právne dezinformácie, právne hoaxy, a to už kdesi na pomedzí hranice šírenia nepravdivej poplašnej správy.  

1, Trestný čin šírenie nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby

         Trestný zákon v § 163 a 164 zakotvuje dve skutkové podstaty trestného činu šírenia nákazlivej ľudskej choroby, a to úmyselné spôsobenie alebo zvýšenie nebezpečenstva zavlečenia či rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby, alebo spôsobenie alebo zvýšenie nebezpečenstva zavlečenia či rozšírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby z nedbanlivosti.

         Ktoré choroby sa na účely Trestného zákona rozumejú nákazlivou ľudskou chorobou potom konkrétne ustanovuje Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SSR č. 105/1987 Zb.,ktorou sa určuje, ktoré choroby sa považujú za nákazlivé v zmysle Trestného zákona, ktorá je bez zmeny účinná ešte od 01.01.1988 a v zozname takýchto nákazlivých ľudských chorôb je napríklad AIDS, mor, Antrax či ešte stále aj tetanus, ktorý však nie je nákazlivý medzi ľuďmi, nejde o chorobu prenosnú z človeka na človeka a teda v tomto prípade človek ani nemôže byť šíriteľom tejto choroby a ani pôvodcom nákazy iného človeka. 

         Z uvedeného vyplýva, že v prípade choroby tetanus, o ktorý ide aj v predmetnom prípade z Českej republiky, kvôli ktorému Polícia SR dané stanovisko poskytla, tak nebude a ani nemôže byť naplnená skutková podstata trestného činu šírenia nákazlivej ľudskej choroby, keďže subjektom takéhoto trestného činu nemôže byť žiadny človek, t. j. nemôže byť spáchaný človekom, nakoľko nejde o chorobu, ktorú môže človek reálne bezprostredne šíriť na iných ľudí. Takýto trestný čin nemožno spáchať ani samotným nezaočkovaním dieťaťa, ako to vyplýva z nasledovných dôvodov:

         Trestný čin šírenia nákazlivej ľudskej choroby je právne zaradený medzi tzv. ohrozovacie trestné činy, pričom zo zákonného vymedzenia jeho skutkovej podstaty vyplýva, že na spáchanie – dokonanie tohto trestného činu postačuje už spôsobenie nebezpečenstva nakazenia nákazlivou ľudskou chorobou, a to bez ohľadu na to, či ohrozená osoba sa touto chorobou aj skutočne nakazila. Takéto nebezpečenstvo ohrozenia života a zdravia, t. j. objektu tohto trestného činu však musí mať nevyhnutne charakter bezprostrednosti, konkrétnosti a reálnosti. Pre vyvodenie trestnoprávnej zodpovednosti v prípade trestného činu šírenia nákazlivej ľudskej choroby a to rovnako pri úmyselnom zavinení alebo nedbanlivosti sa tak obligatórne vyžaduje bezprostrednosť nebezpečenstva nakazenia nebezpečnou nákazlivou ľudskou chorobou. Pod samotnou bezprostrednosťou nebezpečenstva nakazenia pritom treba rozumieť také ohrozenie, ktoré priamo (v rýchlom časovom slede) môže viesť k ohrozeniu života alebo zdravia človeka nákazlivou ľudskou chorobou. 

2, Právna teória i prax sú zajedno

         Je zrejmé, že trestnú zodpovednosť ešte nemôže spĺňať samotné rozhodnutie rodiča nedať zaočkovať dieťa, nakoľko tu chýba práve prvok bezprostrednosti, priamosti, konkrétnosti, ale aj reálnosti vzniku nebezpečenstva zavlečenia alebo šírenia nákazlivej ľudskej choroby. Je teda zrejmé a logicky nespochybniteľné, že samotným nezaočkovaním sa proti nákazlivej chorobe ešte bezprostredné a priame nebezpečenstvo zavlečenia alebo šírenia nákazy takouto chorobou nevzniká, ale na to musia nastať ešte ďalšie okolnosti, ktoré by to mohli aj reálne spôsobiť. Aj zaočkované dieťa totiž  môže byť šíriteľom nákazlivej choroby a naopak nezaočkované ním byť nemusí.   

„Znaky trestného činu šírenia nákazlivej choroby podľa § 189 alebo § 190 TZ nie sú naplnené skutkom, ktorý nespôsobil bezprostredné nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nákazlivej choroby, ale len možnosť spôsobiť také nebezpečenstvo za určitých okolností, ktoré však v čase spáchania skutku ešte nie sú splnené.“
Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk, R 16/1969

Trestným činom je napr. šírenie nákazlivej ľudskej choroby v prípade, kedy páchateľ vykonával súlož bez ochrany i napriek tomu, že vedel, že trpí nákazlivou chorobou – hepatitídou typu C, o čom poškodenej nepovedal. 
Rozsudok Okresného súdu Nitra, sp. zn. 2T/36/2014

 „Zavlečením sa rozumie vyvolanie nebezpečenstva nákazlivej choroby v miestach, kde sa takáto choroba dosiaľ nevyskytuje. Rozšírenie znamená zvýšenie jej nebezpečenstva v miestach, kde sa už epidemiologicky vyskytuje. Na trestnú zodpovednosť nestačí, keď konaním páchateľa bola vytvorená iba taká situácia, že nebezpečenstvo môže nastať za určitých okolností, ktoré však nie sú splnené. Môže nastať až po splnení ďalších podmienok, ktoré môže páchateľ realizovať.“ (IVOR, J.: Trestné právo hmotné 1.časť, Bratislava: Iura Edition, 2007, s. 64.) 

„Pri extenzívnejšom výklade trestného činu šírenia nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby treba dôrazne podotknúť, že jednotlivé obligatórne znaky skutkovej podstaty uvedeného trestného činu nie sú naplnené takým skutkom, ktorým nie je spôsobené bezprostredné nebezpečenstvo zavlečenia alebo rozšírenia nákazlivej, infekčnej ľudskej choroby, ale len možnosť spôsobenia takéhoto nebezpečenstva za určitých okolností, ktoré však v čase spáchania skutku ešte nie sú splnené.“ (Kádek, P: Trestné právo v zdravotníctve, Wolters Kluwer, 2016, s. 110)  

3, Neočkovaním v zásade nemožno spáchať trestný čin

         Z uvedených citácií tak vyplýva vyššie uvedená právna podmienka pri aplikovaní trestnej zodpovednosti za trestnú činnosť podľa § 163 a § 164 Trestného zákona, že sa pri spôsobení nebezpečenstva nakazenia nákazlivou chorobou nevyhnutne vyžaduje jeho bezprostrednosť.

        Z vyššie uvedených právnych súvislostí tak vyplýva, že len samotná možnosť spôsobenia takéhoto nebezpečenstva za určitých okolností, ktoré však v čase spáchania skutku ešte nie sú splnené (to je práve napríklad len samotné nezaočkovanie sa proti chorobe), nie je ešte bezprostredným a priamym spôsobením alebo zvýšením nebezpečenstva zavlečenia, alebo šírenia nákazy, nakoľko takéto nebezpečenstvo môže reálne nastať až po splnení ďalších podmienok.

         V danom prípade tak vyššie citované stanovisko Polície SR je z vyššie uvedených dôvodov právne neobhájiteľné a ide zo strany Polície SR nesporne len o šírenie právnych dezinformácii s cieľom trestnoprávne zastrašiť občanov SR, ktorí odmietajú povinné očkovanie. To dokazuje napr. aj tá skutočnosť, že k stanovisku Polície SR bolo pripojené video (paradoxne zo zdroja  Hoaxy a podvody – Polícia SR), v ktorom lekár vysvetľuje, že očkovanie nespôsobuje autizmus, čo vôbec s trestnoprávnym aspektom šírenia nákazlivej choroby nesúvisí. Úlohou polície nie je zastrašovať nevinných a slušných ľudí trestným stíhaním a vôbec nie na základe nepravdivých informácií. Záverom teda treba  uviesť, že tetanus je ľudsky neprenosná choroba a nezaočkovaný jedinec ním nemôže nakaziť iného človeka a aj preto nemôže ísť o trestný čin. O trestný čin však nepôjde ani v prípade, že by došlo k nezaočkovaniu dieťaťa proti ľudsky prenosnej chorobe.