Už zo samotného názvu tohto trestného činu je zrejmá jeho nebezpečnosť. Ak totiž štát získa moc určovať, čo je pravda a za nepravdu posielať ľudí do väzenia, tak je to pekný začiatok konca slobody a demokracie. Mimoriadne nebezpečnou je aj tá skutočnosť, že návrh tohto trestného činu predpokladá aj jeho spáchanie z nedbanlivosti(!).

Návrh znenia trestného činu šírenia nepravdivej informácie:

§ 361a 

Kto vyrobí alebo rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu, alebo sa dopustí iného obdobného konania slovne alebo písomne, prostredníctvom elektronickej komunikačnej služby, zvukového záznamu, zvukovo-obrazového záznamu alebo iného záznamu, potrestá sa odňatím slobody na jeden až päť rokov.

§ 362

Kto z nedbanlivosti opakovane rozširuje nepravdivú informáciu, ktorá je spôsobilá vyvolať nebezpečenstvo vážneho znepokojenia aspoň časti obyvateľstva nejakého miesta, ohroziť životy alebo zdravie ľudí alebo ovplyvniť obyvateľstvo pri jeho rozhodovaní o závažných otázkach celospoločenského významu, potrestá sa až na jeden rok.

Snahu ministerky spravodlivosti o zavedenie takéhoto nezmyselného totalitného trestného činu treba vnímať naozaj so znepokojením. Nehovoriac o tom, že ústavné právo na informácie v sebe zahŕňa aj právo na informácie poburujúce, čiže táto novela je odsúdená skončiť na Ústavnom súde SR, ktorý už v minulosti v jednom zo svojich rozhodnutí uviedol napr. nasledovné:

„Právo na informácie v sebe zahŕňa aj právo prijímať informácie, ktoré šokujú, sú kontroverzné, lascívne a pre určitú časť spoločnosti poburujúce alebo v rozpore s ich svetonázorom, pričom je zaručené právo prijímať tieto informácie aj v obrazovej, vizuálnej podobe.„ II. ÚS 819/2016 

Takéto obskúrne návrhy sú však systematický a nebezpečný trend. Napríklad Polícia SR si už dlhodobo samozvane uzurpuje „právomoc“ rozhodovať o tom, čo je dezinformácia a čo je pravda. Ide napr. o facebookovú stránku „Hoaxy a podvody – Polícia SR“. Ak polícia napr. varuje dôchodcov pred podvodnými mailmi, tak je to v poriadku, ale určite je nie správne ani akceptovateľné, aby polícia na svojej oficinálnej stránke verejne označovala a ponižovala iných užívateľov tejto sociálnej siete, ktorých príspevky si polícia svojvoľne vyhodnotí ako nepravdivé a to tým skôr, že polícia opakovane pravdivé príspevky označila za hoax a naopak, nepravdivé výroky označila ako pravdivé (Polícia SR šíri dezinformácie o očkovaní, Polícia SR šíri dezinformácie o COVID−19).

Našťastie, už viacero právne uvedomelých odborníkov vystúpilo proti tomuto (proti)právnemu nezmyslu, ktorý nie je možné racionálne obhájiť a už vôbec nie presadiť. Podnetné argumenty nastolili napr. okresná sudkyňa Dana Jelinková Dudzíková, krajský sudca Peter Šamko, prodekan PF UK Tomáš Strémy či generálny prokurátor Maroš Žilinka, a mnohí ďalší. 

Naozaj sa v tejto situácii desím toho, že by polícia dostala právomoc trestne stíhať autorov podľa jej úsudku údajne nepravdivých informácií, vzhľadom na očividnú protiústavnosť takéhoto trestného činu ako aj tú skutočnosť, že polícia sama dostatočne nerozoznáva fakty a hoaxy, pričom dezinformácie sama neraz šíri.