Slovenskí policajti pravidelne zastavujú unikajúce motorové vozidlá streľbou na ne. Tieto prípady sa nevyhnutne neraz končia nešťastne či tragicky. V odborných diskusiách policajti najčastejšie argumentujú tým, že takéto oprávnenie policajt výslovne má; a majú pravdu. § 61 ods. 1 písm. f/ zák. č. 171/1993 Z.z. o Policajnom zbore („ZPZ“):

„Policajt je oprávnený použiť zbraň iba ak nemožno inak zadržať dopravný prostriedok, ktorého vodič bezohľadnou jazdou vážne ohrozuje život a zdravie osôb a na opakovanú výzvu alebo znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví.“

Už na prvý pohľad je zrejmá problematickosť aplikácie tohto ustanovenia v policajnej praxi, nakoľko takmer vždy je možné unikajúci dopravný prostriedok zastaviť inak než streľbou naň. ZPZ totiž pozná aj ďalšie inštitúty, ktorými možno dopravný prostriedok zadržať. Podľa § 50 ods. 1 písm. i/ ZPZ „Donucovacími prostriedkami sú zastavovací pás a iné prostriedky na násilné zastavenie dopravného prostriedku.“ Podľa § 56 ods. 2 ZPZ „Inými prostriedkami sú najmä služobné vozidlo, povoz alebo stavebné mechanizmy.“ Nekritickí podporovatelia policajnej streľby na motorové vozidlá však okrem skutočnosti, že vždy treba skúmať možnosť zdržania vozidla inak než streľbou, vytrvalo ignorujú aj zásady primeranosti a zdržanlivosti použitia donucovacích prostriedkov, uvedené napr.:

§ 8 ods. 1 ZPZ „Pri vykonávaní služobnej činnosti je policajt povinný dbať na česť, vážnosť a dôstojnosť osoby i svoju vlastnú a nepripustiť, aby v súvislosti s touto jeho činnosťou vznikla osobe bezdôvodná ujma a aby prípadný zásah do jej práv a slobôd prekročil mieru nevyhnutnú na dosiahnutie účelu sledovaného jeho služobnou činnosťou.“

§ 50 ods. 4 ZPZ „O tom, ktorý z donucovacích prostriedkov policajt použije, rozhoduje podľa konkrétnej situácie tak, aby dosiahol účel sledovaný služobným zákrokom a použitý donucovací prostriedok a intenzita jeho použitia neboli zjavne neprimerané nebezpečnosti útoku.“

§ 61 ods. 4 ZPZ „Pri použití zbrane je policajt povinný dbať na potrebnú opatrnosť, najmä aby nebol ohrozený život iných osôb a aby čo najviac šetril život osoby, proti ktorej zákrok smeruje.“

Samotné použitie donucovacích prostriedkov v zmysle ZPZ sa riadi viacerými právnymi zásadami a princípmi vyplývajúci priamo zo zákona, keď okrem presvedčovacej zásady (povinnosť policajta vyzvať na upustenie od protiprávneho konania), zásady primeranosti a proporcionality (použitie donucovacieho prostriedku musí byť zjavne primerané voči útoku na právom chránený záujem), musí byť súčasne v súlade aj so zásadou graduality a subsidiarity, keď k použitiu zbrane, ako donucovacieho prostriedku na zastavenie vozidla môže v súlade so ZPZ dôjsť jedine ako prostriedku ultima ratio, t. j. ako posledný, krajný prostriedok – možnosť, keď predtým boli povinne zvážené a prípadne aj vyčerpané iné možnosti použitia donucovacích prostriedkov v zmysle § 50 ods. 1 písm. i/ ZPZ. Súčasne takéto použitie zbrane musí byť v súlade so zásadou minimalizácie negatívnych dôsledkov vyplývajúcou z ust. § 61 ods. 4 ZPZ, keď pri použití zbrane je policajt povinný dbať na potrebnú opatrnosť, najmä aby nebol ohrozený život iných osôb a aby čo najviac šetril život osoby, proti ktorej zákrok smeruje, na čo musí policajt vykonávajúci služobný zákrok obligatórne prihliadnuť. 

Použitie zbrane pri zastavení vozidla, ako donucovacieho prostriedku ultima ratio pritom vyplýva jednak zo zoradenia donucovacích prostriedkov v ust. § 50 ods. 1 ZPZ, keď jednotlivé donucovacie prostriedky sú v zmysle princípu graduality zoradené podľa ich stupňa intenzity, pričom použitie zbrane je až na poslednom mieste, ako aj priamo z ust. § 61 ods. 1 písm. f/ ZPZ v zmysle ktorého má policajt oprávnenie použiť zbraň iba vtedy ak nemožno inak zadržať dopravný prostriedok, ktorého vodič bezohľadnou jazdou vážne ohrozuje život a zdravie osôb a na opakovanú výzvu alebo znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví. Aj pri nútenom zastavovaní vozidla sa uplatňuje princíp subsidiarity, keď najskôr musia byť vždy povinne zvážené možnosti použitia iného zákonného donucovacieho prostriedku na zastavenie vozidla, t. j. v zmysle § 50 ods. 1 písm. i/ ZPZ, použitie zastavovacieho pásu alebo iných prostriedkov na násilné zastavenie dopravného prostriedku, ktorými zákon rozumie najmä služobné vozidlo, povoz alebo stavebné mechanizmy. Tieto zákonom deklaratórne vymenované prostriedky na zastavenie vozidla pritom možno použiť akýmkoľvek vhodným z povahy veci vyplývajúcim spôsobom na násilné zastavenie vozidla, t. j. napríklad použitím služobného vozidla na prenasledovanie unikajúceho vozidla a jeho následné vytláčanie s cieľom zastaviť ho. Len pri dodržaní všetkých vyššie uvedených zákonných zásad a princípov môže byť použitie zbrane policajtom pri zastavení vozidla oprávnené a zákonné, t. j. oprávnené a zákonné môže byť len vtedy ak je použité ako prostriedok ultima ratio.  

V USA žiaľ nie je výnimočná situácia, keď pri kontrole vodiča tento neuposlúchne výzvu policajta, aby mal ruky na volante a vloží si ruku napr. do vrecka bundy a následne policajt vytiahne zbraň či priamo spustí na osobu streľbu. Nie je totiž spravodlivo možné od policajta požadovať, aby sa nechal ohrozovať na živote a čakal či podozrivý z vrecka nič nevytiahne alebo vytiahne napr. strelnú zbraň a túto použije proti policajtovi. Napriek tomu, že americkí policajti strelnú zbraň používajú v službe často, tak nie je bežnou praxou, aby unikajúce vozidlo zastavovali streľbou naň. A to v žiadnom prípade z dôvodu ohľaduplnosti k vodičovi, ale naopak preto, aby streľbou neohrozili ostatných ľudí vo vozidle, kde títo môžu byť proti svojej vôli napr. v kufri vozidla ako  rukojemník, či iných okoloidúcich. 

S ohľadom na ust. § 61 ods. 4 ZPZ, v zmysle ktorého: „Pri použití zbrane je policajt povinný dbať na potrebnú opatrnosť, najmä aby nebol ohrozený život iných osôb a aby čo najviac šetril život osoby, proti ktorej zákrok smeruje“, tak policajt by v zásade nemal použiť zbraň ako donucovací prostriedok na zastavenie vozidla, pretože nikdy nemôže mať istotu, či sa vo vozidle okrem vodiča nenachádzajú aj iné osoby a to nielen na sedadlách ale napr. aj v batožinovom priestore takéhoto vozidla atď. Z ust. § 61 ods. 4 ZPZ, totiž vyplýva kogentným spôsobom stanovená povinnosť policajta nevyhnutne dbať na potrebnú opatrnosť pri použití zbrane, pričom porušením tejto zákonnej povinnosti policajtom pri služobnom zákroku sa expressis verbis rozumie už aj samotné ohrozenie života iných osôb, t. j. nielen už spôsobený následok na živote a zdraví iných osôb.

Inak povedané, aj pri použití zbrane policajtom za účelom zastavenia unikajúceho vozidla ak ho nemožno zadržať inak a súčasne ktorého vodič bezohľadnou jazdou vážne ohrozuje život a zdravie osôb a na opakovanú výzvu alebo znamenie dané podľa osobitných predpisov nezastaví, ak by policajt pri služobnom zákroku použil zbraň tak, že by tým ohrozil život iných osôb, nehovoriac o tom, že by takýmto osobám aj spôsobil ujmu na živote, alebo zdraví, šlo by o výkon takto vykonaného služobného zákroku v rozpore so ZPZ, t. j. o neoprávnené a nezákonné použitie zbrane ako donucovacieho prostriedku na zastavenie vozidla – dopravného prostriedku. Súčasne v tejto súvislosti nemožno opomenúť, ani zásadnú zákonnú skutočnosť vyplývajúcu z ust. § 61 ods. 1 písm. f/ ZPZ, z ktorého výslovne vyplýva, že policajt je oprávnený použiť zbraň len na samotné zadržanie dopravného prostriedku, teda cieľom streľby má byť práve tento dopravný prostriedok, a nie jeho vodič a v žiadnom prípade členovia posádky vozidla. Zákon tak výslovne neumožňuje policajtovi použiť zbraň priamo proti vodičovi unikajúceho vozidla, ale je zákonnou povinnosťou zasahujúceho policajta, aby keď sa už rozhodne použiť zbraň na zastavenie dopravného prostriedku, túto nepoužil proti jeho vodičovi, ale výlučne len s cieľom zadržať unikajúce vozidlo. 

Obligatórna povinnosť prešetrenia zákonnosti použitia donucovacích prostriedkov policajtom pritom ex lege vyplýva už pri vzniku akýchkoľvek pochybností o oprávnenosti alebo primeranosti ich použitia, z ust. § 64 ods. 2 ZPZ, v zmysle ktorého: „Ak vzniknú pochybnosti o oprávnenosti alebo primeranosti použitia donucovacích prostriedkov alebo ak pri ich použití bola spôsobená smrť, ujma na zdraví alebo škoda na majetku, je nadriadený povinný zistiť, či boli použité v súlade so zákonom. O výsledku zistenia napíše úradný záznam.“

Namiesto streľby vytláčanie vozidlom
Streľba na vozidlo zbytočne ohrozuje ostatných členov posádky, ktorí sa vo vozidle môžu nachádzať proti svojej vôli, ako aj náhodných okoloidúcich a je zároveň aj málo účinná, nakoľko zasiahnuť relatívne malý cieľ – pneumatiku idúceho vozidla z iného idúceho vozidla je extrémne náročné a vyžaduje si to veľmi skúseného a vyškoleného strelca a aj tak je to podľa inštruktora streľby takmer nemožné.

Je zrejmé, že streľba na vozidlo je nielen neefektívna ale aj značne riskantná. Streľba na unikajúce vozidlo je prípustná napr. v prípade, že unikajúce vozidlo ohrozuje životy a zdravie iných aj inak než len jazdou, napr. streľbou z vozidla atď. V podmienkach SR je naozaj rizikové zastavovanie vozidiel streľbou, keďže slovenskí policajti nie sú na takéto situácie podľa policajného viceprezidenta vôbec školení. 

V každom ohľade účinnejšou a bezpečnejšou metódou než streľba na idúce vozidlo sa nepochybne javí manéver PIT – Pursuit Intervention Technique, čiže technika zásahu proti prenasledovanému vozidlu. Zjednodušene ide o manéver, pri ktorom je zadná časť prenasledovaného vozidla vytláčaná prednou časťou prenasledujúceho policajného vozidla do strany, čo spôsobí otočenie unikajúceho vozidla do protismeru a tým aj jeho zastavenie.  

Niektoré prípady streľby na unikajúce vozidlá

1, Auto s dieťaťom
V roku 2011 bol policajtmi zastavený vodič s 2 ročným dieťaťom v aute vo Vranove nad Topľou, ktorý bol v pátraní pre neuhradenie peňažného trestu, ktorý však už v tom čase zaplatený bol. Po vysvetľovaní policajtom, že už sankciu uhradil, týmto nadával a zabuchol dvere na aute a odišiel, na čo policajti začali na vozidlo strieľať i keď vedeli, že v ňom sedí dieťa. 

2, Streľba na študentov
V roku 2013 polícia pátrala po hľadanej osobe a spozorovala motorové vozidlo, ktoré v minulosti tejto osobe patrilo a bolo v pátraní, aj keď tam už byť nemalo. Polícia vozidlo zastavila, no študenti  v ňom si nemysleli, že zastavovali cielene ich, nakoľko zastavili viacero vozidiel a policajti mali dávať nejasné pokyny, a preto po zastavení sa vozidlo pohlo a malo v pláne pokračovať v jazde, na čo policajti začali na vozidlo strieľať. Policajti zasiahli nárazník a dvere vozidla. Štát napokon uhradil poškodenie vozidla a minister vnútra zo svojich prostriedkov odškodnil študentov. 

3, Postrelená migrantka
V roku 2016 pri Veľkom Mederi odmietlo motorové vozidlo colníkom zastaviť a títo začali na vozidlo strieľať, s cieľom ho zastaviť. Vo vozidle pritom postrelili 26 ročnú ženu zo Sýrie, ktorá sa musela podrobiť operácii a projektil jej vybrali z chrbta. 

4, Unikajúca vodička
V roku 2016 vodička pod vplyvom drog unikala policajnej hliadke a odmietala zastaviť, pričom vo vozidle boli aj jej tri kamarátky. Policajti údajne vystrelili až 19 varovných výstrelov do vzduchu a ďalších 13 na vozidlo. Vodička bola zasiahnutá do hrude a ucha a jej 16-ročná spolujazdkyňa do ramena. Po zastavení vozidla policajti vodičku, ktorá nekládla odpor dokopali, za čo boli odsúdení, pričom odsúdená bola aj samotná vodička. 

5, Usmrtený 17 ročný Tomáš
Najznámejší je tragický prípad 17 ročného Tomáša z roku 2017. Tomáš sa viezol s kamarátmi v motorovom vozidle. Keď sa policajná hliadka rozhodla vozidlo zastaviť, tak vodič nereagoval a začal hliadke unikať, napriek tomu, že ostatní v aute ho žiadali, aby zatavil, spolujazdcov ignoroval a títo sa stali podľa policajného prezidenta jeho rukojemníkmi. Následne príslušník dopravnej polície, ktorý nedával znamenie na zastavenie vozidla v súlade so zákonom a vodič nereagoval na predchádzajúce tri varovné výstrely do vzduchu použil služobnú zbraň, z ktorej jedenkrát vystrelil mieriac do pravého zadného kolesa unikajúceho vozidla a táto strela zasiahla na pravom zadnom sedadle sediaceho Tomáša, v dôsledku ktorej bezprostredne zomrel. Na policajta následne podal prokurátor obžalobu za prečin usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2 písm. a) Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h) Trestného zákona, o ktorej sa stále koná.  Ako uviedol policajný prezident Gašpar k tomuto prípadu „Uvažujeme, že keď si policajti nebudú 100-percentne istí, že vo vozidle nie je ešte niekto iný, budeme presadzovať podstatne dlhšie trvajúce prenasledovanie“, avšak problém je očividný – policajt nikdy nevie, či sa vo vozidle nenachádza aj iná osoba, napr. v batožinovom priestore, či na podlahe. 

Nezdá sa pravdepodobné, že v prípade 5, policajt vystrelil 3 varovné výstrely a v prípade 4, až 19 varovných výstrelov do vzduchu. Skôr sa javí reálnejšie, že strieľajúci policajti po streľbe označujú výstrely, ktoré vozidlo nezasiahli za varovné do vzduchu. Je očividné, že policajti nie sú dostatočne, resp. vôbec trénovaní na streľbu z idúceho vozidla na idúce vozidlo, čo je jedna zo strelecky najťažších situácií. Následok, ktorý pri streľbe hrozí je nepochybne ťažší, než pri prenasledovaní vozidla a jeho zastavení inými prostriedkami. Áno, prenasledovaný vodič môže zraziť iného človeka ale za toto si ponesie trestnoprávne následky, tak ako si ich nesie policajt, ktorý zastrelil 17 ročného Tomáša. Je na čase sa zamyslieť nad zastavovaním vozidiel zastavovacími pásmi, či ich vytláčaním policajnými vozidlami, i keď sú takéto postupy náročnejšie, sú nepochybne bezpečnejšie k vodičovi a najmä k ostatným nevinným účastníkom cestnej premávky. 

Európsky súd pre ľudské práva
Prípady streľby polície na unikajúce vozidlo opakovane riešil aj ESĽP, pričom niektoré z jeho zaujímavých rozhodnutí určite stoja za hlbšie zamyslenie.

Makaratzis proti Grécku č. 50385/99
Večer dňa 13.09.1995 sa polícia pokúsila zastaviť sťažovateľa, ktorý prešiel cez červenú na semafore v centre Atén. Namiesto zastavenia sťažovateľ zrýchlil. Prenasledovali ho viacerí policajní dôstojníci v automobiloch a na motocykloch. Počas prenasledovania sa auto žiadateľa zrazilo s niekoľkými ďalšími vozidlami. Dvaja vodiči boli zranení. Po tom, čo sťažovateľ prerazil päť policajných zátarasov, policajní dôstojníci začali strieľať na jeho auto. Sťažovateľ tvrdil, že polícia strieľala na kabínu vozidla, zatiaľ čo vláda tvrdila, že mierila na pneumatiky. Sťažovateľ sa nakoniec zastavil na benzínovej stanici, ale nevystúpil. Policajti pokračovali v paľbe. Sťažovateľ tvrdil, že policajti si kľakli a vystrelili na neho, zatiaľ čo vláda tvrdila, že strieľali do vzduchu, najmä preto, aby v prípade benzínových čerpadiel nedošlo k výbuchu. Nakoniec bol sťažovateľ zatknutý policajtom, ktorému sa podarilo preniknúť do auta, pričom utrpel viaceré poranenia, vrátane strelných. Policajti boli vnútroštátnymi súdmi oslobodení. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu Čl. 2 Dohovoru a priznal sťažovateľovi finančné odškodné od Grécka vo výške 15.000,- eur , nakoľko štát nesplnil svoju povinnosť chrániť právo na život sťažovateľa pri použití takejto smrtiacej sily.

Tou­ba­che pro­ti Fran­cúz­sku č. 19510/15
Dňa 27.11.2008 v noci motorové vozidlo s tromi muži, jeden bol aj Tou­ba­che, unikalo z krádeže vlámaním pred políciou – žandármi. Vozidlo zastavilo pred policajným zátarasám, pričom policajt vystúpil z vozidla za nimi a so zbraňou v ruke adresoval podozrivým dve výzvy, aby sa vzdali. Vodič vozidla v snahe uniknúť, sa dvakrát s vozidlom rozbehol vo vysokej rýchlosti smerom na policajta a následne začal opäť z miesta unikať. Na unikajúce vozidlo policajt vystrelil 6 rán, pričom zasiahol Tou­ba­cheho, sediaceho na zadnom sedadle vozidla, ktorý na následky 5. alebo 6. výstrelu zomrel. Vnútroštátny súd policajta oslobodil s tým, že použitie zbrane bolo nevyhnutné na zastavenie vozidla.. ESĽP okrem iného uviedol, že policajt vedel, že vo vozidle sú tri osoby a streľbou riskuje ich životy a to najmä pri posledných výstreloch, ktoré nemali šancu zasiahnuť pneumatiku vozidla. Aj keď unikajúce vozidlo išlo vysokou rýchlosťou a vyhlo sa policajným zátarasám, čo dokazuje, že vodič bol nebezpečný a odhodlaný, policajt zahájil streľbu na vozidlo, ktoré už unikalo a život policajnej hliadky nebol ohrozený a spôsob, akým vozidlo bolo riadené nepredstavoval nebezpečenstvo pre ostatných účastníkov cestnej premávky a policajti nemali ani dôvod si myslieť, že ide o teroristický útok. Aj keď vodič vozidla sa snažil dvakrát zraziť zasahujúceho policajta, nie je možné pasažierov vo vozidle stotožňovať s jeho vodičom, ktorý ako jediný bol za nebezpečné manévre vozidla zodpovedný. Napokon ESĽP uviedol, že riziko pre životy cestujúcich, v dôsledku použitia strelnej zbrane, je treba vnímať vo svetle skutočnosti, že vodič nepredstavoval okamžitú hrozbu a zastavenie vozidla nebolo urgentné a preto súd konštatoval, že smrť bola spôsobená na základe použitej sily, ktorá nebola absolútne nevyhnutne potrebná k zatknutiu. ESĽP rozhodol, že došlo k porušeniu Čl. 2 Dohovoru a sťažovateľom priznal finančné odškodné. Rodičom zosnulého, ktorými sú sťažovatelia Mohammed a Sikina Toubache ESĽP priznal každému 30.000,- eur ako nemajetkovú ujmu a spolu 9.784,- eur za náklady konania voči Francúzsku.

Pisari proti Moldavskej republike a Rusku č. 42139/12
Dňa 01.01.2012 Vadim Pisari v sprievode priateľa cestovali motorovým vozidlom, za účelom doplnenia pohonných hmôt cez most cez rieku Dnester. Na oboch koncoch mosta boli rozmiestnené vojenské sily pri bezpečnostných kontrolných bodoch, ktoré kontrolovali mierové vojenské sily Ruskej federácie, Moldavskej republiky a Podnesterskej republiky. Pri prechode cez kontrolný bod sa Vadim Pisari nielenže nezastavil, ale narazil aj do značky „stop“, tiež do bariéry a blokoval tak polovicu cesty s pravou prednou stranou jeho auta. Jeho spolucestujúci neskôr vysvetlil, že čelné sklo bolo čiastočne pokryté ľadom, pretože vyhrievací systém automobilu nefungoval a viditeľnosť vodiča bola nízka. Následne vodič obišiel zátarasy z kovových tyčí a pokračoval v ceste, pričom sa ich nikto nepokúsil zastaviť. Po natakovaní vozidla pokračovali späť cez most do svojej obce. Vozidlo prešlo prvým kontrolným bodom a opäť ich nikto nezastavoval. Pri druhom kontrolnom bode sa vozidlo začalo vyhýbať prekážkam a vojak začal kričať, aby vozidlo zastavilo a vystrelil z guľometu varovný výstrel a následne tri ďalšie vystreli na pneumatiky vozidla, pričom zasiahol vodiča, ktorého strela zasiahla do chrbta a na následky ktorej podľahol. ESĽP uviedol, že v tejto súvislosti výraz „absolútne nevyhnutné“ v článku 2 ods. 2 Dohovoru naznačuje, že sa musí použiť prísnejší a presvedčivejší test nevyhnutnosti, ako sa bežne uplatňuje pri určovaní, či je štátny zásah „nevyhnutný v demokratickej spoločnosti“. Súd uviedol, že takáto nevyhnutnosť v zásade nemôže existovať, ak je známe, že osoba, ktorá má byť zatknutá, nepredstavuje žiadne ohrozenie života alebo nie je podozrivá zo spáchania násilného trestného činu, a to ani vtedy, ak by nepoužitie smrtiacej sily mohlo mať za následok stratu príležitosti na zatknutie unikajúceho.Súd poznamenal, že vojak vystrelil tri samostatné strely z guľometu v smere vozidla, ktoré riadil poškodený. To je postačujúce na to, aby Súd dospel k záveru, že použitie guľometu zo strany vojaka predstavovalo veľmi vážne riziko nielen pre život vodiča, ale aj pre život jeho spolucestujúceho a dokonca aj pre život vojaka, ktorého takmer zasiahla jedna z guliek. 

Skutočnosť, že iba vodič bol zasiahnutý guľkou sa zdá byť dielom náhody. Takýto vysoký stupeň ohrozenia života môže byť odôvodnený iba vtedy, ak bola strelná zbraň použitá ako opatrenie poslednej inštancie, určené na odvrátenie veľmi jasného a bezprostredného nebezpečenstva, ktoré predstavuje vodič vozidla v prípade, že mu bude dovolené uniknúť. 

Po zvážení stupňa rizika, ktoré predstavuje použitie strelnej zbrane pre životy dvoch cestujúcich v aute a iného vojaka z druhého kontrolného bodu, nebezpečenstvo, ktoré predstavuje útek vodiča, a naliehavá potreba zastaviť ho, dostupné alternatívne prostriedky na zastavenie vozidla bez použitia smrtiacej sily, nedostatok primeraného vybavenia v kontrolnom bode pre imobilizáciu vozidla a automatické použitie smrtiacej sily a za absencie účinného vyšetrovania, ktoré by mohlo viesť k vyhodnoteniu týchto udalostí v inom svetle, súd nepovažoval spôsob zabitia Vadima Pisariho predstavujúci také použitie sily, ktorá nie je viac ako nevyhnutne potrebná na účely zákonného zatknutia v zmysle článku 2 ods. 2 písm. b) Dohovoru. Súd preto konštatoval, že Ruská federácia porušila článok 2 Dohovoru a ďalej rozhodol, že Ruská federácia zaplatí sťažovateľom Simion  a Oxana  Pisari – rodičom zosnulého  sumu 35.000,-EUR ako nemajetkovú ujmu a sumu 5.580,-EUR eur za náklady konania

Juozaitiene a Bikulčius proti Litve č. 70659/01, 74371/01
Dňa 24.07.1998 polícia prenasledovala vozidlo, ktoré nebezpečnou jazdou unikalo pred zastavím zo strany polície, po tom ako porušovalo viaceré predpisy o cestnej premávke. Policajti najprv vypálili dve výstražné strely do vzduchu, ale vozidlo len zrýchlilo. O chvíľu neskôr vodič stratil kontrolu nad vozidlom a narazil na oplotenie budovy. Policajné vozidlo zastavilo niekoľko metrov za prenasledovaným vozidlom, keď v tom sa prenasledované vozidlo začalo cúvať a poškodilo policajné vozidlo. Policajti zakričali vodičovi aby sa vzdal, ale ten vozidlo otočil a  zasiahol ním policajta a začal odchádzať. Zrazený policajt vystrelil a zasiahol chladič unikajúceho vozidla. Následne zrazený policajt a ďalší policajt na unikajúce vozidlo vystrelili ešte niekoľko krát. Vozidlo v dôsledku poškodenia chladiča následne zastavilo, polícia zadržala opitého vodiča, no dva z výstrelov spôsobili smrť synov sťažovateľov, z ktorých však ani jeden vozidlo neriadil. Policajt bol následne obvinený z trestného činu zabitia, ale stíhanie bolo zastavené.  ESĽP vo svojom rozhodnutí uviedol, že zo samotného znenia Článku 2 ods. 2 vyplýva, že použitie smrteľných síl policajtom môže byť za určitých okolnosti odôvodnené. Akékoľvek použitie sily však nesmie byť viac ako „absolútne nevyhnutné“, to znamená, že musí byť za daných okolností striktne primerané. V zásade nemôže existovať taká nevyhnutnosť, ak je známe, že osoba, ktorá má byť zatknutá, nepredstavuje ohrozenie života alebo nie je podozrivá zo spáchania násilného trestného činu, aj keď by nepoužitie smrtiacej sily mohlo mať za následok stratu príležitosti na jej zatknutie. Taktiež súd ďalej konštatoval, že takýto vysoký stupeň ohrozenia života môže byť odôvodnený iba vtedy, ak bola palebná sila použitá ako opatrenie poslednej inštancie určenej na odvrátenie veľmi jasného a bezprostredného nebezpečenstva, ktoré predstavuje vodič vozidla v prípade, že mu bude dovolené uniknúť. Aj keď súd vyhodnotil konania vodiča ako potenciálne nebezpečné, nedomnieva sa, že úroveň hrozby vyžadovala okamžité zastavenie vozidla streľbou.

Súd preto dospel k záveru, že úmrtia synov žalobcov boli dôsledkom použitia sily, ktorá bola viac ako nevyhnutne potrebná na uskutočnenie zákonného zatknutia v zmysle Článku 2 ods. 2 písm. b/ Dohovoru. Pokiaľ ide o smrť synov sťažovateľov, došlo k podstatnému porušeniu Článku 2 Dohovoru. Súd rozhodol, že Litva ako žalovaný je povinný uhradiť každému sťažovateľovi, ktorými sú rodičia zosnulého Regina Juozaitienė a Jonas Bikulčius sumu 30.000,-EUR za peňažnú a nepeňažnú ujmu.

Čokoľvek je lepšie než streľba
Neobstojí ani argumentácia polície, že ich vozidlá nie sú často vybavené zastavovacími pásmi a to tým skôr, že zastavovacie pásy boli medzi donucovacie prostriedky do zákona o Policajnom zbore SR zaradené už v roku 1991. Je nevyhnutné tieto inštitúty ako zastavovací pás či zastavenie unikajúceho vozidla služobným vozidlom využívať viac a policajtov vo výkone v tomto smere aj adekvátne a pravidelne školiť. Streľba na unikajúce vozidlo totiž ohrozuje nevinných a to je dôvod prečo v niektorých štátoch takto policajti obvykle nepostupujú. „Policajné naháňačky“, známe z USA, majú svoj dôvod a to zastavenie unikajúceho vozidla s minimalizáciou ohrozenia ostatných účastníkov cestnej premávky. Z rovnakého dôvodu Polícia ČR zavádza služobné motorové vozidlá so spevneným železným bezpečnostným rámom pred nárazníkom, ktorý posádku vozidla lepšie chráni pri kolíziách a má byť používaný priamo na vytláčanie unikajúcich vozidiel. Týmto smerom by malo uvažovať aj vedenie slovenskej polície.