Ak chceme hovoriť o právnej možnosti obrany proti povinnému očkovaniu, treba vychádzať zo skutočnosti, že tu neexistuje len legislatívna povinnosť dotknutých fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu. V súlade s touto povinnosťou má práve štátna moc zásadnú povinnosť zabezpečiť spôsob a realizáciu povinného očkovania predovšetkým vo vzťahu k ochrane života a zdravia detských pacientov, čo najkomfortnejším a najmenej konfliktným spôsobom. A to v kontexte vytvorenia čo najširšej dôvery a istoty pre zákonných zástupcov maloletých pacientov, že na povinné očkovanie sa použijú plne bezpečné, život a zdravie vážnym a nezvratným spôsobom neohrozujúce očkovacie látky. Ide nesporne o tému veľmi citlivo vnímanú práve zákonnými zástupcami detí, na pleciach ktorých spočíva ťarcha zodpovednosti za vynútené rozhodnutie nechať zaočkovať svoje dieťa práve za v súčasnosti štátnou mocou nastavených podmienok.

V súčasnosti u dotknutých občanov stále viac a viac narastá vlna kritiky a odmietania povinného očkovania. Tento trend stúpa spolu s povedomím verejnosti o očkovaní, a to nielen na Slovensku. Je pritom zrejmé, že predmetom kritiky a odmietania nie je len samotná očkovacia povinnosť ako taká, ale je ním v súčasnosti praktizovaný spôsob očkovania a druh použitých vakcín. Prakticky jedným vpichom ihly sa očkuje proti šiestim ochoreniam, do telíčka dojčiat sa súčasne aplikujú oslabené zárodky hneď niekoľkých prenosných ochorení, s ktorými sa takto naraz o to ťažšie a s potenciálne o to väčšími hroziacimi následkami ešte slabý detský organizmus musí po zaočkovaní vyrovnať. Zároveň vakcíny, ktoré sa v súčasnosti používajú na povinné očkovanie priamo vo svojich príbalových letákoch obsahujú povinné informácie výrobcu o ich vedľajších účinkoch, z ktorých niektoré sú veľmi závažné, ohrozujúce zdravie i život. Pritom aj keď sa pri takýchto závažných vedľajších účinkoch väčšinou uvádza, že sa vyskytujú zriedkavo, samotný výrobca vakcíny nevylučuje, že by reálne mohli nastať u ktoréhokoľvek pacienta očkovaného takouto vakcínou. Objektívne to teda u konkrétneho dieťaťa vopred nemôže vylúčiť ani jeho pediater, ktorý ho má zaočkovať. Preto, i keď sa doteraz takýto závažný vedľajší účinok po aplikácii vakcíny objavil u zaočkovaného pacienta štatisticky len zriedkavo, ako to priamo vyplýva z informácii výrobcu, kritici povinného očkovania, ktorými sú najmä rodičia povinne očkovaných detí, toto logicky považujú za akýsi vabank alebo ruskú ruletu o život a zdravie svojho dieťaťa vynútený štátnou mocou, čo pod tlakom pocitu strachu a príliš zväzujúcej ťarchy zodpovednosti za svoje dieťa ako blízkej osoby, za daných očkovacích podmienok odmietajú podstupovať.       

         Samotní rodičia očkovaním dotknutých detí tak fakticky v zásade neraz neodmietajú povinný spôsob očkovania, ako taký, ale odmietajú napríklad skutočnosť, že sa ich dieťa má povinne naraz a v jeden deň zaočkovať proti hneď niekoľkým chorobám, resp. neskôr proti trom: osýpkam, mumpsu a ružienke, čo je nesporne na detský organizmus naraz väčšia záťaž, ako keby boli deti proti týmto navzájom rôznym typom a druhom prenosných chorôb očkované postupne, nie nárazovo a teda s väčším ohľadom na ich citlivý organizmus. Štát pritom bez ohľadu na starostlivý a citlivejší prístup k životu a zdraviu detí, povinne stanovuje očkovať deti proti všetkým v ust. § 6 ods. 1, resp. ods. 2 Vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z. uvedeným prenosným ochoreniam (i keď tetanus nie je prenosným ochorením z človeka na človeka a vírusovým zápalom pečene typu B sa nemá prakticky dieťa ako nakaziť) súčasne a naraz. Samozrejme zároveň štátna moc, ktorá vynucuje povinnosť očkovania na svojich občanoch, by mala povinne zabezpečiť, aby samotné očkovanie, keď už teda obligatórne povinné je, bolo vykonávané vakcínami, ktoré nemajú žiadne také vedľajšie účinky, ktoré by mohli závažným spôsobom ohroziť zdravie a život očkovaných pacientov, čo sa však javí ako nereálne.     

         Povinné očkovanie je tak veľmi citlivou záležitosťou, ku ktorej by sa štát mal stavať s prístupom starostlivého na všetko dbajúceho rodiča dieťaťa a nie len ako vyššie opísaným do značnej miery necitlivým spôsobom dosiahnuť stanovený cieľ povinného očkovania, t. j. čo najvyššieho percenta zaočkovanosti v štáte.   

Je odmietnutie povinného očkovania priestupkom?

         Ako to vyplýva z ust. § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. protiprávne konanie zástupcu dieťaťa, ktorým nezabezpečí splnenie si niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2, t. j. aj povinnosti povinného očkovania, je právne postulované ako priestupok, v čom aj v kontexte vyššie uvedených skutočností, tkvie možná slabina právnej vynútiteľnosti tejto povinnosti. Na konanie o takomto priestupku sa pritom v zmysle ust. § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. aplikuje osobitný právny predpis, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb. o priestupkoch.

         V zmysle ust. § 2 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. „Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin.“

         Naproti tomu v zmysle ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. „Priestupkom nie je konanie, ktorým niekto odvracia nebezpečenstvo priamo hroziace záujmu chránenému zákonom, ak týmto konaním nebol spôsobený zrejme rovnako závažný následok ako ten, ktorý hrozil, a toto nebezpečenstvo nebolo možné v danej situácii odstrániť inak.“

Odmietnutie povinného očkovania by v určitých prípadoch nemalo byť hodnotené ako priestupok, nakoľko sa ním neohrozuje záujem spoločnosti, keďže zaočkovanosť populácie je extrémne vysoká. Ďalej, ako to vyplýva z citovaného ust. § 2 ods. 2 písm. b) zákona č. 372/1990 Zb. ide o okolnosť vylučujúcu protiprávnosť konania, ktoré by inak bolo priestupkom, pričom táto okolnosť – prenesená do našej problematiky na podmienky odmietnutia povinného zaočkovania detského pacienta jeho zákonným zástupcom práve z dôvodov jeho priameho ohrozenia života alebo zdravia v príčinnej súvislosti s podaním očkovacej vakcíny a to na základe informácii o závažných vedľajších účinkoch ohrozujúcich život alebo zdravie oficiálne uvedených výrobcom vakcíny v príbalovom letáku, ktoré nemožno ani očkujúcim lekárom – pediatrom nijako vopred vylúčiť, že by tieto mohli po zaočkovaní u dotknutej osoby nastať.

V tejto súvislosti ako príklad spomeňme závažné vedľajšie účinky uvedené v príbalovom letáku vakcíny PRIORIX používanej proti osýpkam, príušniciam a ružienke, kde sa okrem iného uvádza, že „Po uvedení Priorixu na trh boli v niekoľkých prípadoch hlásené nasledujúce ďalšie vedľajšie účinky: bolesť a zápal kĺbov, náhla život ohrozujúca alergická reakcia, zápal mozgových blán, mozgu, miechy a periférnych nervov, Guillainov-Barrého syndróm (vzostupná paralýza až po paralýzu dýchania)“. Celkovo táto vakcína môže spôsobiť desiatky nežiaducich vedľajších účinkov. Z vyššie citovaných informácii príbalového letáku vakcíny PRIORIX, pritom pri uvedených závažných život a zdravie ohrozujúcich vedľajších účinkoch výrobca vakcíny nevylučuje ich objavenie sa u ktorejkoľvek touto vakcínou zaočkovanej osoby. Objavenie sa týchto výrobcom vakcíny priamo uvádzaných vedľajších účinkov, tak nemožno vopred u nijakej skupiny očkovaných detí objektívne vylúčiť ani odborným lekárom, alebo odborným vyšetrením pacienta pred očkovaním, o čom by mal byť zákonný zástupca dieťaťa riadne informovaný dostatočne vopred ešte pred vykonaním samotného očkovania. Na reálnu existenciu priamo hroziaceho nebezpečenstva ohrozujúceho tie najvyššie záujmy chránené zákonom, t. j. život a zdravie očkovanej osoby po aplikovaní uvedenej vakcíny, pritom nemá vplyv ani tá skutočnosť, že podľa výrobcu vakcíny bolo doteraz hlásených len niekoľko takýchto prípadov po uvedení Priorixu na trh, t. j. ide len o zriedkavo sa vyskytujúce vedľajšie účinky tejto vakcíny¹.  vopred Nemožno totiž vopred ani očkujúcim lekárom nijako vylúčiť, že môžu reálne nastať práve u dieťaťa, ktorého zaočkovanie z týchto dôvodov jeho zákonný zástupca z odôvodnenej obavy odmietol, aby tým odvrátil nebezpečenstvo priamo hroziace životu a zdraviu jeho dieťaťa po podaní mu tejto vakcíny.

Priestupkové konanie

         Pri prešetrovaní či v takomto vyššie uvedenom prípade došlo zo strany zákonného zástupcu k spáchaniu priestupku podľa ust. § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., nakoľko priestupok je ex lege zavineným konaním bude v priestupkovom konaní príslušným správnym orgánom preverovaná opodstatnenosť dôvodov pre takéto konanie zákonného zástupcu aj s ohľadom, či tieto dôvody spĺňajú okolnosť vylučujúcu jeho protiprávnosť ako priestupku, na čo je dobré sa vopred pripraviť.

Ako? V prvom rade treba od očkujúceho lekára požadovať čo najúplnejšie poučenie o hrozbách a vedľajších účinkoch v súvislosti s konkrétnou vakcínou, ktorá sa má použiť. Treba si pritom tieto informácie nechať čo najlepšie odborne vysvetliť, keď nie práve očkujúcim pediatrom tak prípadne iným na to odborne spôsobilým lekárom, pričom je dobré, aby sa dalo na vyššie uvedené dôvody odmietnutia očkovania odvolať, mať od odborného lekára písomne, že závažné život a zdravie ohrozujúce vedľajšie účinky vakcíny, o ktorých ste boli lekárom informovaný, priamo uvádzané výrobcom vakcíny, nie je možné ani vopred u vášho dieťaťa v súvislosti s jeho zaočkovaním vylúčiť. Pokiaľ by očkujúci lekár, alebo aj iný odborník bol ochotný zákonnému zástupcovi písomne takúto skutočnosť potvrdiť, do značnej miery by to objektívne posilnilo odôvodnenosť a opodstatnenosť takýchto obáv zákonného zástupcu o život a zdravie svojho dieťaťa v prípade vykonania takéhoto lekárskeho zákroku. Príslušný očkujúci lekár by si tým len reálne a preukazujúco plnil svoju zákonnú povinnosť – úplným spôsobom poučiť každého pacienta (v tomto prípade jeho zákonného zástupcu) a pritom mu nič podstatné nezatajiť, o všetkých aj potenciálne možných následkoch spojených s vykonaním takéhoto očkujúceho zákroku.

         O reálnosti existencie takéhoto nebezpečenstva priamo ohrozujúceho život a zdravie pacienta (ide o potenciálne závažnejší následok, ako ten ktorý by inak hrozil, nakoľko v súčasnosti sú prenosné choroby, voči ktorým sa očkuje v SR v populácii prakticky eradikované, pričom treba tiež uviesť, že sám výrobca pri žiadnej z používaných očkovacích vakcín negarantuje jej 100% účinnosť – napr. vakcína proti mumpsu má účinnosť len 60%), ktoré nemožno inak odvrátiť, ako len odmietnutím takejto podávanej vakcíny pred zaočkovaním pacienta, by pritom nemal mať žiadne pochybnosti ani priestupok riešiaci príslušný správny orgán, resp. súd v prípade preskúmania administratívneho rozhodnutia, nakoľko skutočná hrozba takéhoto nebezpečenstva vyplýva priamo z informácii uvedených v príbalovom letáku výrobcom takejto očkovacej vakcíny. Ide tak v danom prípade o odvracanie skutočne existujúceho nebezpečenstva potvrdeného i keď v zriedkavých prípadoch samotným výrobcom vakcíny, t. j. nejde o žiadne z doteraz exaktne nepotvrdených i keď namietaných vedľajších účinkov niektorých očkovacích vakcín, ako sú autizmus, leukémia a pod., na ktorých by práve pre ich doterajšiu oficiálnu nepotvrdenosť ani v jedinom prípade, nebolo možné vyššie opísanú obranu založiť.

Ďalšie dôvody na odmietnutie povinného očkovania

         Samozrejme je súčasne s vyššie uvedenými možné použiť aj ďalšie dôvody pre odmietnutie povinného očkovania, ako napr. výhradu svedomia zákonných zástupcov či už z náboženských, alebo svetských dôvodov (úspech ktorých vyplýva z vyššie uvedených nálezov Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. III. ÚS 449/06 – náboženská výhrada svedomia a sp. zn. I. ÚS 1253/14 – svetská výhrada svedomia). Všetky tieto dôvody zákonných zástupcov, pre ktoré odmietli povinné zaočkovanie svojich detí, však musia byť jasne formulované a zrejmé a súčasne takto aj písomne zachytené v dokumentácii u očkujúceho lekára prakticky už od samotného začiatku, keď k takémuto vážnemu rozhodnutiu o odmietnutí očkovania zákonní zástupcovia dieťaťa napokon dospeli. Je pritom zrejmé, že akékoľvek rozhodnutie už zákonní zástupcovia dieťaťa (predovšetkým tí uvedomelí) za plnej a nič neskrývajúcej informovanosti očkujúceho lekára (čo je jeho zákonná povinnosť) napokon urobia, bude to vždy rozhodnutie urobené pod silným tlakom z konkrétnej opodstatnenosti obáv a strachu o život a zdravie svojho dieťaťa, čo v prípade odmietnutia očkovania, pri posudzovaní akými pohnútkami bolo takéto konanie vedené, bude súd v prípade správneho preskúmania takéhoto konania, určite pri posudzovaní miery zavinenia tiež zaujímať.                            

         Je z povahy veci zrejmé, že každý jeden takýto ako priestupok prejednávaný prípad, bude mať svoje individuálne špecifiká, takže na základe jedného prípadu nebude možné tie ostatné prípady zovšeobecňovať, avšak ide určite o možnosť obrany, ktorá by proti súčasnému prakticky nepriestrelnému vyššie opísanému legislatívnemu (a samozrejme judikovanému) nastaveniu povinného očkovania v SR, predsa len mohla byť napokon všeobecne právne úspešná.

         V tejto súvislosti len pre úplnosť je ešte pre prípad súdneho prieskumu administratívneho rozhodnutia o uložení sankcie za priestupok podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., vhodné poukázať na nóvum v znení zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v platnom znení, konkrétne na jeho ust. § 195 písm. c) cit. „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o základné zásady trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie.“, z ktorého je výslovne zrejmé, že pri prejednaní priestupku príslušným správnym orgánom, má tento procesne o to zložitejšiu úlohu, nakoľko je pri správnom trestaní  povinný postupovať už aj za použitia základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, pričom súčasne v zmysle ust. § 195 písm. d) zákona č. 162/2015 Z. z., podľa ktorého „Správny súd nie je vo veciach správneho trestania viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak ide o dodržanie zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania.“, je príslušný správny orgán povinný pri ukladaní sankcií v rámci správneho trestania, tiež dodržiavať zásady ukladania trestov podľa Trestného zákona.

         V prípade úspechu vyššie uvedených dôvodov odmietnutia povinného očkovania, ako okolnosti vylučujúcej protiprávnosť, pri prejednaní priestupku či už správnym orgánom, alebo pri jeho preskúmaní správnym súdom, by toto súčasne bolo zároveň dôvodom pre neúspešnosť prípadného návrhu poskytovateľa zdravotnej starostlivosti na súd v zmysle ust. § 6 ods. 7 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „Ak zákonný zástupca odmietne dať informovaný súhlas, poskytovateľ môže dať návrh na súd, ak je to v záujme osoby nespôsobilej dať informovaný súhlas, ktorej sa má zdravotná starostlivosť poskytnúť. V tomto prípade súhlas súdu s poskytnutím zdravotnej starostlivosti nahrádza informovaný súhlas zákonného zástupcu. Do rozhodnutia súdu možno vykonávať len také zdravotné výkony, ktoré sú nevyhnutné na záchranu života tejto osoby.“.  

¹ Výskyt vedľajších účinkov sa pritom dá veľmi ťažko štatisticky zaznamenať a mnohé informácie hovoria o mnohonásobne vyššom výskyte nežiaducich účinkov, než uvádzajú samotní výrobcovia.„Aj napriek tomu, že hlásiť výskyt NÚL ustanovuje zákon č. 140/1998 Z. z. o liekoch a zdravotníckych pomôckach, hlási sa menej ako 1 % nežiaducich reakcií.“ MUDr. Monika Laššánová, Farmakologický ústav Lekárskej fakulty Univerzity Komenského: Nežiaduce účinky liekov, riziko farmakoterapie. Via practica 2/2008, s. 89.