JUDr. Adam Puškár

JUDr. Adam Puškár je absolventom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave. V súčasnosti pôsobí ako advokát a zároveň je študentom doktorandského študijného programu teória a dejiny štátu a práva na uvedenej fakulte. Je autorom viacerých odborných článkov.

Má sa spravodlivosť zastaviť pred bránami väzníc?

Inštitút právnej pomoci jestvoval už v časoch Rímskej ríše. V nedávnej dobe spoločnosťou rezonovali viaceré disciplinárne konania či už proti bývalému generálnemu prokurátorovi, alebo bývalému predsedovi Najvyššieho súdu SR či poslancom parlamentu. Nie každý však postrehol skutočnosť, že títo disciplinárne obvinení si svoje práva v disciplinárnych konaniach bránili aj prostredníctvom advokátov. Odbornej i laickej verejnosti ale nie je dostatočne známa skutočnosť, že azda jedinou skupinou, ktorej je v 21. storočí v Slovenskej republike upierané ústavou zaručené právo na právnu pomoc, sú odsúdené osoby v disciplinárnych konaniach v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody.

Takýto odsúdený je pritom paradoxne subjektom, ktorý je na právnu pomoc odkázaný najviac, keďže nemá dostatočný prístup k zákonom, internetu a často ani k telefónu, a preto je jeho obrana značne sťažená.

Všeobecne k právu na právnu pomoc

Právo na právnu pomoc je právom garantovaným explicitne ústavou, pričom je definované ako právo na súdnu a inú právnu ochranu. [1] Vzhľadom na skutočnosť, že je jednoznačne definovaný subjekt tohto práva ako „každý“, tak ho nemožno zužujúcim spôsobom vzťahovať len na účastníka konania typu obvinený, žalovaný, pretože v tom prípade by toto ustanovenie muselo mať kvalitatívne iný obsah a rozdielny subjekt práva, napríklad „každý účastník konania“. Paradoxne, Listina základných práv a slobôd definuje toto právo širšie než Ústava SR, pretože neodkazuje na zákonnú úpravu. [2] Aj keď je Listina súčasťou slovenského ústavného systému, má Ústava SR v prípade rozdielnej úpravy určitého inštitútu prednosť, a to žiaľ aj v prípade, ak Listina garantuje väčší rozsah ochrany určitého základného práva alebo slobody tak, ako je tomu práve aj v prípade práva na právnu pomoc. „Z príslušnej judikatúry vyplýva, že ústavný súd uprednostnil uplatnenie pre sťažovateľov zjavne obmedzujúcejšej úpravy ustanovenej v Ústave SR (!), pričom argumentoval jednak uplatnením výkladového pravidla lex posterior derogat lex priori (napr. I. ÚS 141/04, III. ÚS 273/05), ako aj uplatnením už spomínaného generálneho interpretačného pravidla obsiahnutého v čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, a teda aj Listiny musí byť v súlade s Ústavou SR, z ktorého vyvodil zásadu prednostnej aplikácie ústavy (napr. I. ÚS 141/04, IV. ÚS 64/05). Aj keď sa s touto argumentáciou v zásade viem stotožniť, som si vedomý, že nie je zďaleka bezproblémová a vytvára nemalý priestor na kritiku. Je inou otázkou, že domáca ústavná teória do tohto priestoru vstupuje skôr výnimočne.“ [3] Ústava SR však v komparácii s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd poskytuje právo na právnu pomoc vo väčšom rozsahu. „Na druhej strane Ústava Slovenskej republiky v porovnaní s Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd poskytuje širší rozsah práva na právnu pomoc, pretože ju neviaže len na súdne konanie, ale ju rozširuje aj na konanie pred inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od samého začiatku. Aj v týchto prípadoch však právu na právnu pomoc korešponduje len povinnosť štátu v tom, aby nebránil jeho výkonu.“ [4]

Aj keď nejestvuje ucelený legálny zoznam štátnych orgánov a orgánov verejnej správy, nie je zložité konkrétne konanie identifikovať, či je alebo nie je takéto konanie vedené štátnym orgánom alebo orgánom verejnej správy. V praxi sa určitou mierou problematickosti vyznačuje posledná časť ustanovenia čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorej osobitný zákon určí podmienky tohto práva.[5] Právne zastúpenie je rozdielne od všeobecného zastúpenia, pretože je zrejmé, že právne zastúpenie ako súčasť právnej pomoci môže kvalifikovane a legálne poskytnúť len advokát, alebo minimálne osoba s právnym vzdelaním.

Zásadný problém môže nastať v situácii, keď v určitom konaní zákon podmienky právnej pomoci neustanovuje. Typicky pôjde o svedka v trestnom konaní, ktorý podľa ustanovení Trestného poriadku nemá upravené akékoľvek právo na právnu pomoc, avšak je prirodzené, že aj svedok má právo na právnu pomoc pri podávaní svojej svedeckej výpovede, i keď nebolo neobvyklé, že práve z dôvodu absencie zákonnej úpravy v Trestnom poriadku im bol výkon tohto práva zo strany orgánov činných v trestnom konaní znemožňovaný. Túto absurdnú prax ukončil až Ústavný súd SR, ktorý jednoznačne judikoval, že je v rozpore s čl. 47 ods. 2 Ústavy SR postup polície, ak svedkovi neumožní, aby s ním bol pri jeho výsluchu prítomný zvolený advokát a to bez ohľadu na skutočnosť, že takéto právo svedka nie je definované v Trestnom poriadku. „Podľa čl. 47 ods. 2 ústavy každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom. Toto právo možno a v danom prípade aj treba interpretovať tak, že právo na právnu pomoc sa priznáva vždy, keď sa rozhoduje o právnom postavení oprávnenej osoby. Také právo totiž ako podľa jazykového výkladu, tak aj vzhľadom na podstatu a zmysel práva (teda podľa teleologického výkladu) patrí každému občanovi pred súdmi, inými štátnymi orgánmi či orgánmi verejnej správy. Možno pripustiť, že by všeobecná úprava mohla toto právo obmedziť, pokiaľ by jeho absolútny výkon viedol k eliminácii iných práv garantovaných ústavným poriadkom, avšak samotný fakt, že toto právo nie je vo všeobecnej úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc.

Ústavný súd preto v posudzovanom prípade dospel k záveru, že postupom polície bolo porušené právo sťažovateľky na právnu pomoc v konaní zakotvené v čl. 47 ods. 2 ústavy, a to tým, že jej nebolo umožnené, aby ňou zvolený advokát bol prítomný pri jej výsluchu ako svedkyne.“ [6]

Iná situácia je však v trestnom konaní v prípade poškodeného, ktorý má v zmysle § 46 ods. 1 Trestného poriadku okrem iného právo zúčastniť sa na hlavnom pojednávaní a na verejnom zasadnutí konanom o odvolaní alebo o dohode o priznaní viny a prijatí trestu, pričom podľa § 54 Trestného poriadku je splnomocnený zástupca poškodeného oprávnený zúčastniť sa na všetkých úkonoch, na ktorých sa môže zúčastniť poškodený, z čoho je zrejmé, že v prípravnom konaní sa poškodený ani jeho splnomocnený zástupca nemôže zúčastňovať na výsluchoch a v žiadnom prípade im klásť otázky, čo by spôsobilo nezákonnosť a procesnú nepoužiteľnosť týchto dôkazov. Uvedené potvrdzuje aj konštantná judikatúra Najvyššieho súdu SR:

„V priebehu prípravného konania bolo okrem obvineného a poškodeného vypočutých celkovo 9 osôb v procesnom postavení svedka. Splnomocnenec poškodeného sa zúčastnil pri výsluchu 8 osôb, pričom v prípade viacerých svedkov do ich výsluchu aj aktívne vstupoval kladením otázok. … Pozornosti dovolacieho súdu neuniklo ani to, že splnomocnenec poškodeného sa aktívne zúčastňoval na výsluchoch svedkov už v novembri 2004, t. j. ešte predtým, ako bol dňa 22. júla 2005 vydaný prvý pokyn prokurátora v ktorom sa uvádza: „…nič nebráni tomu, aby poškodený mohol viesť kontradiktórny výsluch svedkov už v prípravnom konaní…“. Na podklade týchto zistení Najvyšší súd Slovenskej republiky dospel k záveru, že prítomnosťou splnomocnenca poškodeného pri výsluchoch svedkov v prípravnom konaní v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, navyše jeho aktívnym zasahovaním pri vykonávaní týchto dôkazov došlo k závažnému porušeniu práva obvineného na obhajobu tak, ako to predpokladá dovolací dôvod upravený v § 371 ods. 1 písm. c/ Tr. por. Za toho stavu tieto dôkazy boli vykonané v rozpore so zákonom a pri rozhodovaní vo veci nebolo možné na ne prihliadať.“

„To znamená, že prítomnosť splnomocnenca poškodeného pri výsluchoch svedkov v prípravnom konaní v rozpore s označenými ustanoveniami Trestného poriadku a jeho aktívne zasahovanie do vykonávania týchto dôkazov boli spôsobilé viesť k porušeniu práva obvineného na obhajobu a zároveň, s ohľadom na to, že vykonanie dôkazov takýmto spôsobom bolo rozporné so zákonom, aj k naplneniu dovolacieho dôvodu vymedzeného v § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku … Pritom pokiaľ orgány činné v trestnom konaní pripustením prítomnosti a aktívnej účasti splnomocnenca poškodených pri týchto i ďalších, nižšie špecifikovaných, úkonoch prípravného konania postupovali contra legem, čo je vzhľadom na vyššie uvedenú právnu úpravu nepochybné, dôsledkom tohto ich, týmto pochybením poznačeného, procesného postupu bola nevyhnutne nezákonnosť dotknutých dôkazov. Akceptovaním a vykonaním dotknutých dôkazov potom preto súd prvého stupňa jednak založil svoje rozhodnutie na dôkazoch, ktoré neboli vykonané zákonným spôsobom, a jednak poskytnutím nezákonnej výhody poškodeným na úkor obvineného tohto poškodil na jeho práve na obhajobu.“ [7]

V opačných intenciách je rozhodnutie Generálneho prokurátora SR, ktorý prítomnosť splnomocneného zástupcu poškodeného na vyšetrovacích úkonoch v prípravnom konaní za nezákonnú nepovažoval.[8]

Konanie o disciplinárnom previnení odsúdeného

Disciplinárnym previnením je zavinené nesplnenie alebo porušenie povinnosti alebo zákazu podľa zákona č. 475/2005 Z. z., predpisov na jeho vykonanie alebo ústavného poriadku odsúdeným. Disciplinárnym previnením je aj konanie, ktoré má znaky priestupku podľa osobitných predpisov.[9] Vyhovujúca univerzálna právna úprava zastúpenia účastníka konania podľa Správneho poriadku na disciplinárne konanie odsúdeného nie je aplikovateľná, pretože to priamo vylučuje zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody ako lex specialis, pričom tento zákon obsahuje vlastnú procesnú úpravu.[10] Táto skutočnosť je mimoriadne dôležitá, pretože zákon o výkone trestu odňatia slobody pôvodne obsahoval ustanovenie, podľa ktorého sa na disciplinárne konanie odsúdeného použije Správny poriadok.[11] Novelou zákona č. 93/2008 Z. z. došlo k zrušeniu tohto ustanovenia a následne ďalšou novelou č. 370/2013 Z. z., ktorá zmenila zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody do súčasnej podoby, došlo k prijatiu vlastnej procesnej úpravy disciplinárneho konania s účinnosťou od 01. 01. 2014, kedy je pôsobnosť Správneho poriadku na konanie o disciplinárnom previnení odsúdeného vyslovene vylúčená podľa § 97a ods. 2 uvedeného zákona.

Argumentácia v neprospech Správneho poriadku pritom nebola logická ani presvedčivá. Uvedená novela zákona zaviedla aj § 97n ods. 1, podľa ktorého „rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom; to neplatí, ak ide o rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu za konanie odsúdeného, ktoré má znaky priestupku“ a to s odôvodnením, že kontrolu zákonnosti v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody vykonáva prokuratúra.

„Doterajšia prax od účinnosti zákona potvrdila, že podporné použitie Správneho poriadku na konanie vo veciach mimozmluvných zodpovednostných režimov a disciplinárnych deliktov (ďalej len „konanie vo veciach súvisiacich s výkonom trestu“) nevyhovuje, pretože vzťahy v oblasti výkonu trestu patria do právnej úpravy verejného práva trestnoprávneho charakteru a rozhodovanie o nich nemožno považovať za rozhodovanie správneho orgánu v oblasti verejnej správy, keďže ide výlučne o právomoc, ktorá vyplýva z ustanovení zákona a týka sa veci, ktorá súvisí s inštitútmi Trestného poriadku.

Navrhovaná právna úprava v oblasti súdneho prieskumu rozhodnutí vydaných v konaní vo veciach súvisiacich s výkonom väzby zakotvuje v súlade s čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky a odôvodnením uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 6Sžo/53/2011 z 20. marca 2012 (rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nemôže byť predmetom súdneho prieskumu podľa piatej časti Občianskeho súdneho poriadku ustanovujúcej správne súdnictvo, ale kontrola jeho zákonnosti je s poukazom na znenie ustanovenia § 18 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v platnom znení zabezpečená dozorom prokurátora, ktorý kontroluje celkové zachovávanie zákonnosti v ústave, teda aj otázku disciplinárneho konania) možnosť súdneho preskúmania rozhodnutia o uložení disciplinárneho trestu v konaní obvineného, ktoré má znaky priestupku, rozhodnutia o trovách (zvýšených a zavinených) výkonu väzby, rozhodnutia o úhrade zvýšených trov výkonu trestu, rozhodnutia o náhrade škody a rozhodnutia o zhabaní veci.“ [12]

Zrejmým dôvodom prijatia takejto úpravy bola aj judikatúra najvyššieho súdu, v zmysle ktorej sa v rámci správneho súdnictva preskúmavali aj rozhodnutia, v ktorých sa Správny poriadok neaplikoval, vrátane disciplinárnych rozhodnutí odsúdených podľa zákona č. 475/2005 Z. z. „Odvolací súd pre úplnosť pripomína, že v rámci rozhodovacej činnosti najvyššieho súdu bolo už viacerými senátmi meritórne rozhodnuté v konaniach o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí o uložení disciplinárnych trestov odsúdeným podľa zákona č. 475/2005 Z. z., ktoré nepodliehajú procesnému režimu zákona č. 71/1967 Zb. a zákona č. 372/1990 Zb. Ako príklady možno uviesť rozsudky sp. zn. 6Sžo/226/2010, 2Sžo/39/2011, 8Sžo/36/2011.“ [13]

Konkrétny prípad disciplinárneho konania z ústavu na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov

Určujúcim rozhodnutím vo veci práva na právnu pomoc disciplinárne obvineného je uznesenie Ústavného súdu SR z roku 2017, ktorý odmietol ústavnú sťažnosť odsúdeného proti postupu krajskej aj Generálnej prokuratúry SR, ktoré nevyhoveli jeho podnetu. V uvedenom podnetne odsúdený namietal, že v disciplinárnom konaní v ústave žiadal o zastúpenie svojou advokátkou, pričom mu to ústav výslovne odmietol. Krajská prokuratúra ani Generálna prokuratúra SR jeho podnetu nevyhoveli. V následnom rozhodnutí ústavný súd konštatoval, že obvinený nepreukázal, že mu bolo bránené vo využívaní právnej pomoci. „Navyše, z rozhodnutia ústavu z 22. apríla 2016, ktorým bolo rozhodnuté o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu o uložení mu disciplinárneho trestu z 5. apríla 2016, vyplýva, že ústav podanie z 18. marca 2016, ktoré mu zaslala advokátka na obranu sťažovateľa v tomto konaní, neignoroval. Ústav o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozhodnutím, z obsahu ktorého vyplýva, že pri preskúmavaní veci v odvolacom konaní bral do úvahy aj podanie sťažovateľa doručené prostredníctvom advokátky.

S prihliadnutím na tieto konkrétne okolnosti danej veci ústavný súd nehodnotí postup ústavu ako taký, ktorý by neprimerane ústavnej a právnej úprave zasiahol do práva sťažovateľa na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 ústavy. Napokon ani argumentácia sťažovateľa nebola dostatočne spôsobilá nepreukázať, že by mu ústav ako účastníkovi bránil v konaní pred ním využívať právnu pomoc.“ [14]

Postup a výsledok tohto konania je takmer totožný aj s nasledujúcim prípadom z roku 2020. V ústave na výkon trestu odňatia slobody Leopoldov bol disciplinárne postihnutý konkrétny odsúdený z dôvodu, že neužíval predpísaný liek, čím porušil zákaz užívať liek inak, ako ich predpísal alebo povolil lekár podľa § 40 písm. f/ zákona a bol mu uložený podľa § 52 ods. 3 písm. a/ zákona disciplinárny trest – pokarhanie.[15] Problematickým v tomto konaní bol okrem deklarovanej neviny odsúdeného aj fakt, že odsúdený si zvolil na toto konanie právneho zástupcu – advokáta a opakovane žiadal ústav, aby jeho advokát bol oboznámený so spisom, bol prítomný pri jeho výsluchu a ďalších úkonoch konania. Poskytnutie právnej pomoci odsúdenému v disciplinárnom konaní však nebolo zo strany ústavu umožnené s prekvapujúcim zdôvodnením: „Podľa § 52a ods. 4 zákona možno uložiť disciplinárny trest do 30 dní odo dňa, keď sa o disciplinárnom previnení dozvedel ktorýkoľvek príslušník zboru s disciplinárnou právomocou. Proces zastupovania v tomto konaní právnym zástupcom by celkom určite spôsobil zmeškanie uvedenej lehoty, čo by v praxi znamenalo, že väznená osoba jednoduchým spôsobom vyhne uloženiu disciplinárneho trestu za zavinené konanie, čo by negatívne pôsobilo na úroveň bezpečnosti, disciplíny a poriadku vo výkone trestu odňatia slobody. Zákon neobsahuje ustanovenia o zastupovaní účastníka konania advokátom alebo iným zástupcom pričom procesné predpisy upravujúce iné druhy konaní takéto ustanovenia obsahujú konkrétne správny poriadok, trestný poriadok a občiansky súdny poriadok.“ Toto rozhodnutie následne potvrdil aj odvolací orgán, pričom odsúdený namietal postup nepriznania právnej pomoci najmä s poukazom na čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. Odvolací orgán v potvrdzujúcom rozhodnutí okrem iného uviedol, že:

„Právna úprava výkonu trestu odňatia slobody podľa zákona neumožňuje zastupovanie odsúdeného v rámci disciplinárneho konania a v tomto smere nebola zistená žiadna skutočnosť potvrdzujúca jej rozpor s Ústavou Slovenskej republiky a medzinárodnými dohovormi. Taktiež uvádzam, že disciplinárne konanie je osobitným konaním, na ktoré nie je možné aplikovať zákon o správnom konaní a disciplinárne rozhodnutie vydané v disciplinárnom konaní nie je rozhodnutím orgánu verejnej správy. Podľa § 97n ods. 1 zákona, v ktorom je uvedené, že rozhodnutie o uložení disciplinárnej odmeny a rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu nie je preskúmateľné súdom. Tiež zákon neumožňuje zastupovanie odsúdeného v disciplinárnom konaní. Disciplinárne konanie voči odsúdenému je osobitnou formou, v ktorom nie je možné vôbec (ani subsidiárne) aplikovať zákon o správnom konaní (§97a ods. 2 zákona). S poukazom na vyššie uvedené mám za to, že postup oprávneného orgánu, ktorý vydal rozhodnutie o uložení disciplinárneho trestu a nepriznal odsúdenému právo na zastupovanie v disciplinárnom konaní je opodstatnený, takýto postup je aj v súlade s čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, pretože podmienky priznania práva na právnu pomoc odkazujú na zákonnú úpravu. Ak táto neexistuje, nie je možné ju priznať.“ [16]

Nepresvedčivosť argumentov ústavu Leopoldov je zrejmá na prvý pohľad. Je nepochybné, že tieto vývody sú v rozpore napr. s judikatúrou Ústavného súdu SR, podľa ktorej má aj svedok v trestnom konaní právo na právnu pomoc, a to aj bez jej špecifickej úpravy v Trestnom poriadku.[17] V žiadnom prípade však neobstojí ústavne neudržateľný dôvod, že právo na právnu pomoc musí byť odsúdenému upreté z dôvodu, že v prípade kvalifikovaného zastupovania obvineného by mohlo dôjsť k premeškaniu 30 – dňovej lehoty na uloženie disciplinárneho trestu. Je absurdné, aby dochádzalo k porušovaniu ústavného práva na spravodlivý proces a práva na právnu pomoc, zaručených Ústavou SR iba z toho dôvodu, že by to mohlo spôsobiť zmeškanie lehoty na uloženie disciplinárneho trestu. Takáto argumentácia dôvodov neumožnenia nechať sa zastúpiť právnym zástupcom v disciplinárnom konaní je zrejme nelogická a nesprávna, pretože záujem na ochrane ľudských práv a slobôd, zaručených Ústavou SR, musí mať prednosť pred záujmom na uložení disciplinárneho trestu, resp. nezmeškaniu krátkej lehoty zo strany štátu, ktorý si mimochodom lehotu 30 dní sám zákonom určil. Štát akoby si neuvedomoval, že právo na právnu pomoc je výsostne individuálnym právom odsúdeného a je na ňom ako na účastníkovi konania, či toto právo využije alebo nie bez ohľadu na jeho prípadné vyhliadky na úspech v konaní.

„Uplatnenie základného práva na právnu pomoc je ponechané na slobodné rozhodnutie oprávnenej osoby. Súd, iný orgán štátu ani iný orgán verejnej správy konajúci vo veci nemá právomoc preskúmať a rozhodnúť, či uplatnenie základného práva na právnu pomoc je dôvodné, lebo dáva oprávnenej osobe vyhliadku na úspech v konkrétnom konaní, a preto oprávnená osoba môže uplatniť svoje základné právo na právnu pomoc, alebo či by uplatnenie základného práva na právnu pomoc mohlo byť iba iluzórne (formálne), a preto oprávnenej osobe neumožní uplatniť jej základné právo.“ [18]

Neočakávaným vyriešením tohto konkrétneho prípadu však bolo rozhodnutie krajskej prokuratúry, následne ako vecne a právne správne potvrdené aj rozhodnutím Generálnej prokuratúry SR.[19] Krajská prokuratúra, okrem odkázania na rozhodnutie III. ÚS 750/2017 a v rozpore s jednoznačným záverom ústavu Leopoldov o neumožnení zastúpenia odsúdeného uviedla, že obvinený vlastne advokátom zastúpený je napríklad na základe možnosti advokáta navštevovať odsúdeného alebo písomne s ním či s dotknutými orgánmi komunikovať. „Teóriu“ o zastúpení obvineného v disciplinárnom konaní, napriek vyslovenému odmietnutiu práva na právnu pomoc zo strany ústavu Leopoldov, následne ešte hlbšie rozvinul ústavný súd, ktorému bola proti rozhodnutiu generálnej prokuratúry podaná ústavná sťažnosť.

„Je tiež nepochybne zrejmé a konštatovala to aj krajská prokuratúra, že podania za sťažovateľa v disciplinárnom konaní koncipoval a tak ho kvalifikovane aj zastupoval jeho advokát, čím v žiadnom prípade nemohlo dôjsť k porušeniu jeho označených práv podľa čl 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 2 ústavy, ako ani práva podľa čl. 6 ods. 1 a 3 písm. c) dohovoru … z materiálneho hľadiska bol sťažovateľ reálne a nepochybne kvalifikovane zastúpený aj v disciplinárnom konaní, hoci ústav na jeho návrh nereagoval kladne.“ [20]

Advokát však v disciplinárnom konaní adresoval ústavu len jednu neúspešnú žiadosť o odber krvi a jej následnú laboratórnu analýzu, ktorá by potvrdila, že odsúdený lieky užíval tak, ako mal predpísané. Splnomocnený advokát pritom reálne disciplinárne obvineného odsúdeného nezastupoval, pretože mu to nebolo zo strany ústavu umožnené, nezúčastňoval sa na procesných úkonoch, ani mu neboli doručované rozhodnutia. Uvedený postup ústavu Leopoldov je nielen v rozpore s vyššie uvedenou judikatúrou ale aj právnou teóriou. „Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto smere zásah do práva na právu pomoc vidí v reštriktívnej podobe ako zákaz pre orgán verejnej moci, aby bolo účastníkovi konania znemožnené zvoliť si právneho zástupcu, splnomocniť ho na zastupovanie konaní, radiť sa s ním v priebehu uvedeného konania…“ [21]

Rozhodnutie ústavu na výkon trestu odňatia slobody (nie) je individuálnym správnym aktom

Kontrola rozhodnutí ústavu nie len v disciplinárnych veciach odsúdených zo strany správneho súdnictva by bola teoreticky účinným prostriedkom ochrany zákonnosti tohto konania i rozhodnutí v ňom vydaných, pretože je príliš optimistické očakávať, že dozor nad zachovávaním zákonnosti bude svedomito vykonávať prokuratúra, ktorá je zároveň orgánom činným v trestnom konaní.[22]

Aktuálna judikatúra sa však jednoznačne prikláňa k názoru, že uvedené rozhodnutia ústavu individuálnymi správnymi aktami nie sú, a preto ani nepodliehajú súdnemu prieskumu.[23] Toto dogmaticky opakovane judikoval aj Ústavný súd SR, ktorý uviedol, že rozhodovanie ústavu o uložení disciplinárneho trestu odsúdenému nie je klasickým správnym (administratívnym) trestaním ani správnym trestaním sui generis a ústav pri ukladaní disciplinárneho trestu odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán; disciplinárne trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má ideový, logický aj normatívny základ v trestnej oblasti (nie verejnej správe), v trestnom práve (nie v správnom práve) a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu voči osobám páchajúcim trestné činy. „Ústav na výkon trestu odňatia slobody pri ukladaní disciplinárneho trestu odsúdenému nerozhoduje ako správny orgán (s výnimkou prípadu podľa § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu, ak má konanie odsúdeného znaky priestupku). Disciplinárne trestanie odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody má totiž ideový a aj normatívny základ v trestnej oblasti a je len pokračovaním výkonu trestnej politiky štátu proti páchateľom trestných činov. Podradenie disciplinárneho trestania odsúdených v rámci výkonu trestu odňatia slobody pod správne právo a jeho následné preskúmavanie správnymi súdmi by z dogmatického hľadiska znamenalo nesprávnu unifikáciu dvoch dichotomických právnych odvetví s odlišnými právnymi zásadami a odlišným spoločenským účelom.“ [24]

Určite však treba poukázať aj na skoršiu judikatúru, ktorá na celú problematiku nazerala presne opačným spôsobom a jej argumentácia sa javila logickejšia, správnejšia a presvedčivejšia, keďže dôvodila, že rozhodnutia v disciplinárnych konaniach odsúdených podliehajú prieskumu správneho súdnictva, i keď, samozrejme, treba dodať, že v čase rozhodovania nebol súdny prieskum týchto rozhodnutí ex lege vylúčený.[25]

Prípad Ezeh a Connors proti Spojenému kráľovstvu

(rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 39665/98 a č. 40086/98 zo dňa 09. 10. 2003) Obaja sťažovatelia sa obrátili na Európsky súd pre ľudské práva pre porušenie čl. 6 Dohovoru, nakoľko počas disciplinárneho konania pred riaditeľom väznice im nebolo umožnené zastúpenie advokátom a ani im nebola priznaná právna pomoc. Európsky súd pre ľudské práva rozhodol, že v prípade oboch sťažovateľov došlo k porušeniu čl. 6 ods. 3 písm. c/ Dohovoru. Súd uviedol, že charakter obvinení vznesených proti sťažovateľom za disciplinárne priestupky vo väznici naplnili pojem trestného obvinenia v zmysle čl. 6 Dohovoru, ktorý je tak na danú oblasť aplikovateľný. Z tohto prípadu vyplýva záver, že ak sa dotknutá osoba v nachádza vo výkone trestu odňatia slobody, nemôže to odôvodňovať odňatie jej práva na právnu pomoc. Európsky súd pre ľudské práva uznal špecifickosť väzenského prostredia, avšak zdôraznil, že väzni nesmú byť pozbavení ochrany poskytovanej Článkom 6 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Právo na právnu pomoc v disciplinárnom konaní má zaručené každý, vrátane bývalého generálneho prokurátora, či sudcu najvyššieho súdu, poslanca parlamentu, ktorí toto svoje priznané právo, samozrejme, využívajú. Ťažko si predstaviť osobu, ktorá je viac odkázaná na právnu pomoc než odsúdený, ktorý nemá prístup k právnym predpisom, internetu atď. Je zrejmé, že štát musí umožniť odsúdeným realizovať právo na právnu pomoc aj v disciplinárnych konaniach, resp. im nebrániť vo využívaní tejto pomoci.

„Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkovi, aby v konaní pred nimi využíval právnu pomoc.“ [26] Taktiež je vhodné rozhodnutia o uložení disciplinárnych trestov podriadiť súdnej kontrole tak, ako sú disciplinárne rozhodnutia policajtov, advokátov, vojakov, lekárov.

Záver

Podľa prieskumu Slovenskej advokátskej komory odpovedalo 72% opýtaných advokátov, že nezákonné donútenie je zo strany orgánov činných v trestnom konaní súčasťou praxe.[27] Aké percento prípadov odsúdených je nezákonne uznaných za vinných z disciplinárneho previnenia? Nazdávame sa, že takýto prieskum nie je zrealizovateľný, ale je daná elegantná možnosť eliminácie prípadných nezákonností v týchto konaniach a rozhodnutiach novelou § 97n ods. 1 zákona o výkone trestu odňatia slobody, kde by sa explicitne uviedla možnosť súdneho prieskumu týchto rozhodnutí.

Ústavný súd SR[28] už v minulosti ako protiústavný vyhodnotil § 83 ods. 1 zák. č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, podľa ktorého boli súdom preskúmateľné len také rozhodnutia o priestupkoch, v ktorých bola uložená pokuta vyššia ako 2000 Sk alebo zákaz činnosti na čas dlhší ako šesť mesiacov, alebo prepadnutieči zhabanie veci, ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk.

Za pozornosť nepochybne stojí aj judikatúra českého ústavného súdu, podľa ktorého paušálne vylúčenie súdneho prieskumu disciplinárnych rozhodnutí odsúdených osôb je v rozpore s právom na spravodlivý proces podľa čl. 36 ods. 1, ods. 2 Listiny, ako aj nemožnosť súdneho prieskumu pri uložení disciplinárneho trestu pokuty, čo je v rozpore s právom vlastniť majetok podľa čl. 11 ods. 1 Listiny.[29] Ústavný súd ČR pritom vychádzal aj tzv. Engelsových kritérií a jednoznačne konštatoval, že niektoré z disciplinárnych trestov majú charakter trestného obvinenia.[30] Ak sa v disciplinárnom konaní proti poslancovi parlamentu môže parlament potenciálne dopustiť protiústavného aktu[31], tým skôr sa ho môže dopustiť aj ústav na výkon trestu odňatia slobody v disciplinárnom konaní proti odsúdenému. Samozrejme neprekvapí, že aj disciplinárne obvinený poslanec parlamentu bol počas tohto konania pred mandátovým a imunitným výborom Poslaneckej snemovne kvalifikovane zastúpený advokátom a mohol tak využiť právo na právnu pomoc, na rozdiel od odsúdených osôb v Slovenskej republike.

Zároveň sa javí ako nevyhnutné, aby bolo právo na právnu pomoc v disciplinárnom konaní odsúdeného zo strany ústavu na výkon trestu odňatia slobody vždy rešpektované, ideálne aby sa opäť prijala úprava disciplinárneho konania v režime Správneho poriadku. „Vynaliezavosť“ ústavov na výkon trestu odňatia slobody v porušovaní práva odsúdených na prístup k právnej pomoci, zdá sa, nemá medze.[32] Znepokojujúco pôsobia výsledky výskumu medzi príslušníkmi Zboru väzenskej a justičnej stráže (pedagógovia a vedúci oddelení výkonu trestu a výkonu väzby), ktorí okrem iného vo svojich návrhoch uviedli, že by radi odňali odsúdeným možnosť využívať zákon o sťažnostiach či zákon o slobodnom prístupe k informáciám. Niektoré návrhy hovoria samé za seba:

„Obnoviť trest smrti!!!, Disciplinárne tresty by mali byť prísnejšie a pedagóg by mal mať väčšiu disciplinárnu právomoc, Obmedziť obvinených a odsúdených v možnostiach žiadať info podľa infozákona a v možnostiach podľa zákona o sťažnostiach, Vyňať odsúdené osoby z infozákona a zákona o sťažnostiach.“[33]

Ak totiž môže mať právo na právnu pomoc v disciplinárnom konaní bývalý generálny prokurátor, predseda senátu Najvyššieho súdu SR, poslanec parlamentu, či svedok v trestnom konaní, nie je žiaden racionálny dôvod toto právo odopierať odsúdenému.

Európsky súd pre ľudské práva v rozhodnutí Maslák proti Slovensku[34] zdôraznil potrebu možnosti súdneho prieskumu rozhodnutí väzníc o právach odsúdených a napríklad konštatoval, že „Pojmy zákonnosť a právny štát v demokratickej spoločnosti vyžadujú aj to, aby opatrenia, ktoré sa dotýkajú základných ľudských práv, podliehali určitej forme kontradiktórneho konania pred nezávislým orgánom, ktorý je príslušný preskúmať dôvody rozhodnutia a relevantné dôkazy, v prípade potreby s primeranými procesnými obmedzeniami. Pokiaľ obmedzenia, ktoré sú neodmysliteľnou súčasťou konkrétneho väzenského režimu, patria do sféry osobných práv, a teda majú občiansky charakter, spadajú ratione materiae do pôsobnosti článku 6 ods. 1 Dohovoru, ktorý okrem iného zaručuje právo na prístup k súdu.“

Napokon, ako uviedol Európsky súd pre ľudské práva, aj v prípade určitých rozdielov v trestnom a disciplinárnom práve sa spravodlivosť nemôže zastaviť pri bránach väznice a väzni nemôžu byť zbavení ochrany čl. 6 Dohovoru.[35]

Resumé:

Cieľom príspevku je širšia analýza súčasného právneho stavu problematiky práva na právnu pomoc odsúdenej osoby v ústave na výkon trestu odňatia slobody v disciplinárnom konaní. Zásadná pozornosť pri spracovaní témy bola venovaná aktuálnej i minulej judikatúre predovšetkým najvyššieho súdu a ústavného súdu. Výsledkom spracovania zvolenej témy je záver, keďže podľa ustálenej judikatúry súdov, rozhodnutí generálneho prokurátora i samotných ústavov na výkon trestu odňatia slobody odsúdené osoby nemajú právo na právnu pomoc v disciplinárnom konaní a to v rozpore s jeho existenciou v samotnej Ústave SR. Autor hodnotí ako ústavne neudržateľný problematický stav de lege lata, keď okrem nemožnosti právnej pomoci odsúdeným v disciplinárnych konaniach sú tieto rozhodnutia o disciplinárnych previneniach nepreskúmateľné v rámci správneho súdnictva a de lege ferenda navrhuje návrat k pôvodnej právnej úprave, kedy tieto rozhodnutia ,do roku 2014, preskúmavali správne súdy a na disciplinárne konanie sa aplikoval Správny poriadok, ktorý obsahuje dostatočnú úpravu zastúpenia.

---

[1]              čl. 47 ods. 2 Ústavy SR „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy od začiatku konania, a to za podmienok ustanovených zákonom.“

[2]              čl. 37 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd „Každý má právo na právnu pomoc v konaní pred súdmi, inými štátnymi orgánmi alebo orgánmi verejnej správy, a to od začiatku konania.“
K tomu pozri: „Hlavný význam práva na právnu pomoc je v tomu zodpovedajúcej verejnoprávnej povinnosti orgánov uvedených v čl. 37 ods. 2 nebrániť účastníkovi konania, aby v konaní využíval právnej pomoci. Žiaden z uvedených orgánov nesmie brániť oprávnenému zástupcovi poskytujúcemu právnu pomoc, aby sa zúčastnil konania, aby v konaní konal v mene zastúpeného, najmä aby v jeho mene podával návrhy, nesmie brániť zastúpenému, aby sa v priebehu konania so svojím zástupcom primeraným spôsobom radil, atď.“
PAVLÍČEK, V. a kol. Ústava České republiky : Text, Důvodová zpráva, Komentář, Literatura, Judikatura, Prováděcí zákony. Praha : Linde, 1994, s. 269.

[3]              OROSZ, L. Listina základných práv a slobôd ako súčasť ústavného systému Slovenskej republiky. In: JIRÁSEK, J. (ed.): LISTINA A SOUČASNOST. Sborník příspěvků sekce ústavního práva přednesených na mezinárodní vědecké konferenci Olomoucké právnické dny 2010. Olomouc, 2010, s. 163.

[4]              ČIČ, M. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012, s. 336.

[5]              Podmienky právnej pomoci ustanovujú napríklad § 89 Civilného sporového poriadku, § 36 Trestného poriadku, § 17 Správneho poriadku.

[6]              Nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 248/07

[7]              Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Tdo 38/2011, Uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 2 Tdo 78/2019

[8]              Rozhodnutie Generálneho prokurátora SR o žiadosti obvineného na zrušenie právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 Trestného poriadku, sp. zn. IV Pz 193/19/1000-6, zo dňa 31. 12. 2019

[9]              § 52 ods. 2 zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody

[10]            § 97a a nasl. zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody

[11]            § 100 ods. 1 písm. a/ zák. č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody, účinný od 01. 01. 2006
„Ak tento zákon neustanovuje inak, všeobecný predpis o správnom konaní sa použije pri rozhodovaní o disciplinárnom treste.“

[12]            Dôvodová správa k novele č. 370/2013 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody

[13]            Rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Sžo/42/2012

[14]            Rozhodnutie ÚS SR, sp. zn. III. ÚS 750/2017.

[15]            Rozhodnutie pedagóga UVTOS Leopoldov, disciplinárne konanie č. 1540940-1/2020-DT, zo dňa 24. 07. 2020

[16]            Rozhodnutie o odvolaní vedúcej výkonu trestu UVTOS Leopoldov, disciplinárne konanie č. 1540940-1/2020-DT, zo dňa 26. 08. 2020

[17]            „samotný fakt, že toto právo nie je vo všeobecnej úprave vo vzťahu ku svedkovi výslovne upravené, nemôže viesť k záveru, že svedok nemá právo na právnu pomoc“
nález ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 248/07

[18]            DRGONEC, J. Ústava Slovenskej republiky. Teória a prax. 2. prepracované a doplnené vydanie. Bratislava : C. H. Beck, 2019, s. 937.

[19]            Upovedomenie Krajskej prokuratúry Trnava, sp. zn. 3 Kn 55/20/2200, zo dňa 23. 11. 2020, rozhodnutie Generálnej prokuratúry SR, sp. zn. IV/2 Gn 152/20/1000, zo dňa 29. 04. 2021

[20]            uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 407/2021

[21]            ČIČ, M. Komentár k Ústave Slovenskej republiky. Bratislava : Eurokódex, 2012, s. 336.
uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 78/03
„Hlavný význam práva na právnu pomoc spočíva v tom, že orgány uvedené v čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (súdy, iné štátne orgány, orgány verejnej správy) majú zodpovedajúcu povinnosť nebrániť účastníkom, aby v konaní pred nimi využívali právnu pomoc. Právo na právnu pomoc trvá až do skončenia konania, t. j. do právoplatného rozhodnutia.“

[22]            Formálne dozor nad zachovávaním zákonnosti v ústave na výkon trestu odňatia slobody vykonáva prokurátor podľa § 96 zák. č. 475/2005 Z. z. v spojení s § 4 ods. 1 písm. b/, § 18 ods. 1 písm. a/ zák. č. 153/2001 Z. z.

[23]            rozhodnutie NS SR, sp. zn. 3 Sžo 140/2015
rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6 Sžo 53/2011
rozhodnutie NS SR, sp. zn. 6 Sžo 155/2015

[24]            uznesenie ÚS SR, sp. zn. I. ÚS 226/2017. Ďalej napríklad aj uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 635/2017, II. ÚS 86/2018.

[25]            rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4 Sžo 42/2012
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžo 99/2014
rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8 Sžo 35/2012
rozhodnutie Ústavného súdu SR, sp. zn. III. ÚS 5/2012
„Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ bol rozhodnutím ústavu č. 70841/2-2011 z 11. júla 2011 uznaný vinným z disciplinárneho previnenia podľa § 99 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 475/2005 Z. z.“ ), za ktoré mu bol uložený disciplinárny trest podľa ustanovenia § 52 ods. 3 písm. d) zákona č. 475/2005 Z. z.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že právomoc poskytnúť ochranu namietanému porušeniu práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy má primárne miestne príslušný krajský súd v rámci výkonu správneho súdnictva.“

[26]            uznesenie ÚS SR, sp. zn. II. ÚS 60/08

[27]            SAK. Výsledky prieskumu ZÁKONNOSŤ POSTUPOV OČTK (19. 4. 2021). 2021. s 2.

[28]            „Ustanovenie § 83 ods. 1 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v časti „vyššia ako 2 000 Sk“, v časti „na čas dlhší ako 6 mesiacov“ a v časti „ktorej hodnota presahuje 2 000 Sk“ nie je v súlade s čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1, čl. 12 ods. 1 a čl. 13 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.“
uznesenie ÚS SR, sp. zn. PL. US 12/97.

[29]            „Ustanovení § 76 odst. 6 zákona č. 169/1999 Sb., o výkonu trestu odnětí svobody a o změně některých souvisejících zákonů, ve znění: „Nestanoví-li tento zákon jinak, nepodléhají rozhodnutí vydaná v kázeňském řízení přezkoumání soudu.“, se zrušuje dnem 30. června 2011.“
rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. Pl.ÚS 32/08
„Dnem vyhlášení tohoto nálezu ve Sbírce zákonů se zrušuje ustanovení § 52 odst. 4 věty druhé zákona č. 169/1999 Sb., o výkonu trestu odnětí svobody a o změně některých souvisejících zákonů, ve znění zákona č. 181/2011 Sb., kterým se mění zákon č. 141/1961 Sb., o trestním řízení soudním (trestní řád), ve znění pozdějších předpisů, a některé další zákony, v rozsahu, v jakém se vztahuje na výluku soudního přezkumu ukládání kázeňského trestu pokuty podle § 46 odst. 3 písm. d) tohoto zákona.“
rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. Pl. ÚS 112/20

[30]            Engelsove kritéria v zmysle rozhodnutia ESĽP Engel a ostatní proti Holandsku, sťažnosť č. 5100/71 sú kvalifikácia deliktu podľa vnútroštátneho práva, povaha obvinenia, druh sankcie.
K zásadne ne bis in idem v prípade disciplinárneho a trestného stíhania pozri napr.:
KOVÁČ, M. Prečo disciplinárne a trestné stíhanie prokurátora alebo sudcu pre ten istý skutok nie je porušením zásady ne bis in idem? In: bulletin slovenskej advokácie 1-2/2022. s. 28 – 34.

[31]            „Přezkum stěžovatelem napadených usnesení mandátového a imunitního výboru a Sněmovny není v obecné rovině v rozporu ani s ústavním principem dělby moci, jehož projevem je v demokratických právních státech s koncentrovaným ústavním soudnictvím mimo jiné to, že Ústavní soud poskytuje ochranu základním právům a svobodám před potenciálně protiústavními akty zákonodárné a výkonné moci. Takového zásahu se přitom může dopustit i komora Parlamentu, která sankcionuje svého člena za disciplinární delikt.“
rozhodnutie ÚS ČR, sp. zn. Pl. ÚS 28/21

[32]            Ústav na výkon trestu odňatia slobody Bratislava napríklad bez meritórneho vybavenia odložil sťažnosť odsúdeného na šikanózne postupy príslušníka Zboru väzenskej a justičnej stráže voči nemu z dôvodu, že túto sťažnosť podal odsúdený, pričom bol pri jej podaní zastúpený svojím advokátom a to na základe riadneho splnomocnenia. Ústav pritom obštrukčne argumentoval ust. § 65da ods. 1 zák. č. 4/2001 Z. z. o Zbore väzenskej a justičnej stráže, podľa ktorého „Obvinený alebo odsúdený má právo podať sťažnosť podľa tohto zákona.“, ignorujúc tak čl. 47 ods. 2 Ústavy SR ako aj zmysel a poslanie advokácie podľa § 1 zák. č. 586/2003 Z. z. o advokácii. Podľa vyjadrenia ústavu za sťažovateľa nemôže podávať sťažnosť žiadna iná osoba, i keď bolo zrejmé, že sa tak nestalo a sťažnosť podal priamo odsúdený, len v zastúpení advokátom, ktorý však konal v jeho mene.
Sťažnosť odsúdeného na postup príslušníka ZVJS podľa § 65ds a nasl. zák. č. 4/2001 Z. z. – oznámenie, zo dňa 21. 04. 2022. ÚVTOS Bratislava, č. ÚVVaÚVTOS-01289/13-BA-2022.

[33]            Ľorko, J. Výskum –Reflexie odborníkov z oblasti väzenstva o sankčnej politike. In Hodnotenie implementácie a budúceho vývoja sankčného mechanizmu po 10 rokoch účinnosti trestných kódexov v Slovenskej republike. Bratislava: Univerzita Komenského v Bratislave, 2020, s. 70, 71.

[34]            Rozhodnutie ESĽP Maslák proti Slovensku, č. 38321/17.

[35]            Rozhodnutie ESĽP Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu, č. 7819/77 a 7878/77.